Ako sa šlo na "vandrovku"

(14. časť príbehu PoTom)



Do batohu som si nabalil nejaké jedlo (sucháre, konzervy), jednu fľašu tvrdého a vodu na pitie. Nabalil som pušku s nábojmi, nôž, ktorý som si pripol dole na nohu. Oblečenie i obuv som mal do terénu, tak s tým nebol problém. Nemohol som zabudnúť na zápalky a aj baterku, ale mal som už len pár bateriek do nej, tak s ňou som nepočítal na sto percent. Zhrabol som ešte papier a pero a ďalekohľad. Po dlhom čase som sám. A je zima. Fajn. Tento krát prišla skôr, ako sme čakali.

Nebolo to jednoduché. Vybral som sa smerom do mesta. Nevedel som kam všade siaha ich teritórium. Rozhodol som sa vydať po stopách môjho dávneho príbytku. Ešte keď som bol s Andreou. Dostal som sa až k nášmu domu, kde to vyzeralo tak ako predtým. Prišlo mi trochu clivo. Spomenul som si, ako som sa s Andreou stretol po prvý raz.

Bol som otrhaný a vyzeral som zle. Dosť zle. Nejedol som pár dní, lebo sa mi pokazil žalúdok. Zjedol som šunku, ktorá nevyzerala najlepšie. Všetko, čo som zjedol išlo hneď von. Stretol som ju v uličkách Starého mesta, kde si vykračovala ako keby sa nič nedialo. Bolo to len pár dní po tom, ako sa to všetko zvrtlo. Zobrala ma k nim a bol som trochu vystresovaný, ale zvládol som to. Celkom mi aj prirástli k srdcu, i keď ma nemali veľmi radi, hlavne po tom, ako som všetkým prezradil, že sú tu mimozemšťania. Nikto mi neveril. Ale neskôr uverili, škoda, že som nebol pri tom.

Po zahnaní spomienky som sa vydal po mojom starom chodníčku, ktorým som chodieval do prírody na lov. Po ceste som nestretol ani jedného človeka. Ani zviera. Začínal som nadobúdať pocit, že som jediný človek v meste. Nemal som premyslený celkový plán a preto som po ceste rozmýšľal nad tým, či budem dnes v noci spať alebo budem hľadať. Ak nič nenájdem tu, pôjdem na druhú stranu Dunaja. Prečo som sa tam nevydal už teraz? Nutkavý pocit ísť sem do hôr bol silnejší. Šiel som presne tam, kde som ich videl po prvý raz. Čím som bol bližšie, tým sa môj žalúdok viac búril. Nemohol som jesť. Aspoň som šetril jedlom, ktoré som mal.

Dorazil som na hranicu lesa. Zhlboka som sa nadýchol a vykročil. Po ceste som spozoroval stopy po násilnom vlečení tiel, polámané kríky, odreté stromy. Niekde sa dali nájsť aj stopy guľkách. Vyryli hlboké ryhy na kôre stromov. Nikde som nevidel krv. Bol som za to vďačný, lebo inak by som stratil odvahu. Mal som však pocit, že to tým trom dlhujem. Naučili ma toho dosť. V lese som sa pohyboval ešte dlho. Po hodine sa predo mnou zjavila lúka. Poobzeral som sa po dobrom mieste. Na jednej strane sa črtalo krovie, ktoré som si vybral. Len čo som sa v ňom uvelebil, započul som zvuk. TEN zvuk.