PopKultúraFest... alebo víkend v Košiciach

Už sú to dva týždne od kontroverznej udalosti na východe SR. Presnejšie v Košiciach a presnejšie 1. - 3. júna. Ako správne pracujúca som si zobrala deň dovolenky. A ako správny "blázon" som šla spať v ten piatok o jednej ráno a vstávala o štvrtej, aby som stihla vlak. Z toho vyplýva, že ten piatok bol pre mňa veeeeeeeľmi náročný. Lebo piatky večer sú u mňa celkovo KO systém. Ale poďme k veci...

PIATOK!

Cestu vlakom som strávila pracovne. Po raňajkách som sa začítala do jedného rukopisu, pretože ešte v ten deň ma čakalo stretnutie s jeho autormi. Po úspešnom vylodení sa na stanici, som na čas zaparkovala v parku. Tam som pokračovala druhým rukopisom.

Po ubytovaní som sa prichystala na dva vstupy na festivale a aj na spomínané stretnutie. Vo vhodný čas som sa vyplazila z penziónu a šla dobiť baterky jedlom. S plnými rukami som sa pobrala na miesto činu.

Festival sa uskutočnil v priestoroch Galeon Pubu. Priamo na mieste ma už čakal jeden z abdoňákov. Takže ďalšie osobné stretnutie do zbierky. Potom sa akosi prehupol čas a ja som prezentovala trilógiu Nepriatelia Urdisu z vydavateľstva. Uvedomila som si, že sa o tom celkom dobre rozpráva, až som to nečakala. Dúfam, že to nebol iba môj pocit. :D

Po prezentácii sa pri mne pristavili chlapci zo stránky Multiverzum, ktorí boli prekvapení, že ich poznám. Veď nie som až taký neznalec?! :D Mám svoje slabiny, ale nie som na tom až tak zle.

Nasledovalo okno, ktoré som mal vyplnené stretnutím. A bolo veľmi obohacujúce. Opäť som skončila v parku, tentokrát na tráve (akože sedenie na tráve, nič iné za tým nehľadajte :D).

A ako sa blížila deviata hodina, presunula som sa na miesto činu. Tam už bolo osadenstvo hviezd... Mark. E. Pocha, Cuco, Peter Jelínek (pre rýchlejšiu orientáciu ďalej len ako Peťo), ai. A tak som sa ako správny introvert vrhla do prúdu zoznamovania. Mark mal tú smolu, že vedľa neho bolo prázdne miesto. Takže som sa predstavila a konečne sme sa spoznali aj naživo. Ďalší môj vstup pozostával z prezentácie Keavadu. O tom sa až tak hovoriť nedá, ako som zistila. Takže som to dáko dobojovala aj za riadneho šumu v miestnosti, pričom som sa tvárila, že mi to vôôôôbec nevadí... áno, je tu veľká irónia. A potom som bola aspoň na 12 hodín slobodná.

Po desiatej som to však zabalila, lebo trojhodinový spánok a ďalší deň na akcii sa skĺbiť nedajú. Aspoň nie pri zmysloch...

Suchopárnejší report z mojich vydavateľských "prednášok" nájdete TU.

SOBOTA!

Sobotné ráno som zvládla na výbornú. Raňajky, pobalenie sa a hor sa do ZOO. Bola predo mnou krkavčo-rodičovská návšteva. Pre nezainteresovaných (i keď neviem, či je ešte niekto, kto by o tom nevedel) máme v košickej ZOO na rok adoptovaného krkavca. Ak sa pri ňom ocitnete, pozdravte ho.

Odporúčam ísť do ZOO hneď z rána, pretože sa tam hromadne raňajkuje a všetky zvieratá sú čulé. Pri mojom krkavcovi som stála dlho a čakala kým začne rozprávať. Áno, ak ste neznalec (ako veľká časť populácie, prosím neurazte sa) a ešte o tom neviete, krkavce sú veľmi inteligentné zvieratá a dokážu sa naučiť rozprávať. V košickej ZOO nájdete dvoch, jeden vydáva taký mimozemský zvuk a druhý hovorí AHOJ. Takže nebudete mať halucinácie, ono sa to fakt deje.

V ZOO som však dostala nemilú SMS, že autor na poobedňajší program nepríde. Takže začalo mi horieť pod zadkom... ale užívala som si svoj minivýlet. Na stresy bol čas.

Keď som sa však vrátila na penzión už som žhavila klávesnicu a vybavovala. Práve tu chcem opäť poďakovať Miške z Knižného klubu Paľikerav, pretože mi skvele kryla chrbát. Pôvodná kostra sa nám totálne rozsypala a museli sme vymýšľať, ako to uhrať.  Takže o tretej sme prezentovali Šamana od jazera Wakante. A keďže sa autor nedostavil, debata sa zvrtla na moje autorské a vydavateľské aktivity.

Popritom sa na mieste objavili dievčatá z vydavateľstva Hydra, ktoré som tiež pridala do zbierky "spoznať osobne". A po odbití poslednej povinnosti som bola slobodná! Proste mi padla, kto by sa netešil. Mohla som sa vrhnúť do víru udalostí a zážikov!

V tombole som vyhrala s mojím jedným lístkom hlavolam, ktorý tak na prvý pohľad nevyzerá... posúďte sami. Potom som ešte dostala od Lukáša postavičku z Gears of War. Hoci mám medzery vo veľa veciach, myslím, že ostatní na tom tiež nie sú najlepšie. Aby niekto nevedel o tejto skvelej hre, je na neuverenie?! (ach jaj... Marcus Fenix by horko zaplakal... nie on by kývol rukou a naštartoval svoj lancer, pretože tie potvory sami nevykapú) Aspoň v niečom som robila osvetu. Potom som ešte od Peťa dostala krabičku na hracie karty, ale asi ju využijem inak. Ešte som sa nerozhodla.

Okrem toho, som sa zúčastnila kvízu o komiksoch a seriálu Big Bang Theory (z čoho som vedela veľké nič a ani neviem, prečo som tam vtedy sedela). Na prekvapenie sme vyhrali prvé miesto. Takže zvyšok tímu bol na tom zjavne lepšie ako ja. :D Ale moje telo sa tiež chcelo ozvať a začalo mi neskutočne hučať v hlave. Takže s hodinovou bolesťou hlavy som vypila na bare džbán vody a od čašníčok som dostala záchranu v podobe tabletky. Potom som aj tak zbehla von. Musela som sa vyvetrať. Popravde sa mi späť vracať nechcelo. Rada by som len ľahla a zobudila sa v nedeľu ráno, ale keďže som osadenstvu povedala, že sa vrátim (hoci neviem, či by to bol ich existenčný problém, ak by som sa už neukázala), som sa vrátila. A NEĽUTUJEM! Bol to jeden z tých večerov, kedy si poviete, že všetko má tak byť. Takže ďakujem prítomným, že som sa k nim mohla prikmotriť a stráviť s nimi onen večer. Ono to znie strašne naivne, ja viem, ale inak to povedať neviem. Okrem Cucovej aktivity - hádanie obrázkov podľa pribúdajúcich čiar (uhádla som iba dve a tie som si aj zobrala, viď foto), sme sa naozaj dobre bavili a riešili témy od miesta bydliska až po formát novín v stánkoch. Jednoducho skvelá debatka!

NEDEĽA!

Keďže ma viacerí poznajú, asi tušia kam smerovali moje kroky v nedeľu ráno. Áno, smer kostola rovno do Dómu. Ranné Košice s romantickým nádychom dažďa, spievajúca fontána... Po raňajkách som sa rýchlo zbalila, odhlásila a pomaly vykročila smer stanica.

Na káve so zmrzlinou, ktorú som mala nakoniec bez zmrzliny iba s ľadom, som sa snažila niečo spraviť, ale tablet som mnou nespolupracoval. Tak som to vzdala a čakala na vyhodenie vlaku. Keď sa konečne ukázala koľaj, tak som pri jednom stole zazrela Marka aj s Peťom. Vravím si, že im ešte zakývam a pozdravím ich. Nie, nie, mne nikto neujde moji milí (muhahaha... pokus o strašidelný smiech... nevyšiel). Nakoniec vysvitlo, že Peťo ide tým istým vlakom, len mal miesto vo vedľajšom vagóne.

No a hádajte ako to asi dopadlo. Skoro celú cestu sme prekecali. O týchto bájnych cestách, kedy s niekým (skoro) neznámym strávite 4 hodiny, som len počula. Ono to však naozaj funguje! Aj to bolo super! Aj toto znie naivne! Ja viem! Ale ja som bola z toho taká nadšená. A po 4 hodinách už predsa nie ste neznámi...

Na celom tom víkende ma opantalo to, že som sa konečne dostala medzi ľudí, s ktorými som sa rozprávala aj o písaní a tvorbe, seriáloch a aj vážnych témach... ja viem naivka... ale celý týždeň som žila z toho pocitu, že všetko čo robím, má aspoň nejaký zmysel. Pretože ma tam nebrali len ako nejakú naivnú mladú žienku, ktorá píše a vydáva knižky. Bola som niekto. Spoznala som skvelých ľudí a aj keď festival dopadol tak ako dopadol, neľutujem, že som tam bola.

Navyše som zistila, že nie som jediná, ktorá cestuje s kufrom plným kníh. :D

Takže ĎAKUJEM! A dúfam, že to neboli iba jednorázové rozhovory. ;)

-DNA-