Beznádej

(5. časť príbehu PoTom)


Andrea ležala zahalená plachtou na posteli. Odhadoval som, že je nahá, ale nebol som si istý.

"To je vás toľko?" opýtala sa, keď zbadala všetkých. "Idem sa obliecť."

Prikývol som a vyšiel von. Počkali sme na chodbe. O niekoľko minút sa dvere otvorili a my sme vošli. Usadili sa a dali sa do reči.

"Dom, ty si naozaj myslíš, že ti uveríme, keď si nájdeš pár vyšinutých ľudí?" neveriacky sa opýtala Andrea. "Dala som ti ultimátum a keď si zistil, že ho nesplníš, tak si si vymyslel toto?"

V tú chvíľu som jej mal chuť vraziť, aj keď je žena. A moji parťáci očividne tiež neboli nadšení. Nina vstala a chcela niečo povedať. Predbehol som ju.

"Andrea?! Ako si to môžeš myslieť?" postavil som sa aj ja. "Prečo mi jednoducho neveríš?"

"Lebo je to obyčajná krava!" precedila Nina pomedzi zuby.

"Lebo je to blbosť," pokojne sa tvárila Andrea. "Tu sme nič také nevideli a...."

"Pod lampou je najväčšia tma," zazrela na ňu Nina. "Si naozaj taká blbá alebo sa len pretvaruješ?"

"Prosím ťa, ty si odkiaľ prišla?"

"Viem toho o dosť viac ako ty," naklonila sa k nej Nina.

"Neviem prečo hráte túto smiešnu hru," stále si rapotala Andrea.

"Idem von," mávla rukou Nina. Nezabudla za sebou tresknúť dverami.

"Hej, mladá slečna, my nemáme čas na takéto hlúpe debaty," zapojil sa do debaty Marek, "potrebujeme sa niekde schovať, ale ak s nami nebudete spolupracovať, tak si nájdeme dačo iné."

"Pre mňa, za mňa," pokrčila Andrea plecami, "ostaňte tu."

"Mám pocit, že toto nemá žiaden zmysel," ozval sa Laco. "Pôjdeme dakam inam, aj tak máte zlé útočisko, príliš nízka budova. Potrebujeme niečo vyššie. Ak budete potrebovať pomoc, tak nás musíte nájsť. Veľa šťastia," podal jej ruku, ktorú so smiechom prijala. Stále nechápala, čo je vo veci.

"Ste blázni," smiala sa.

"Je mi ľúto, že si to myslíš," smutne som sa na ňu pozrel. "Len potom nehovor, že sme vás nevarovali."

"Ty ideš s nimi?"

"Áno," prikývol som a odišiel von za Lacom.

Na ulici už Nina pozerala okolo seba. Marek k nej prišiel a rozprávali sa. Prvýkrát som ju videl smiať sa. Rozžiarilo jej to tvár. Asi nie je taká tvrďaska ako sa tvári.

"Musíme si nájsť niečo lepšie," chytil ma za plece Laco.

"Videl som tu pár budov, ktoré by sa dali využiť," kývol som smerom do mesta. "Ale aj tie sú trochu poškodené."

"Nevadí," kývol hlavou na tých dvoch, aby nás nasledovali.

Obsadili sme budovu, ktorá bola predtým IT firmou. Veci v nej však bolo málo využiteľné. Rozhodli sme sa uložiť na desiatom poschodí. Nad nami bolo ešte ďalších deväť, ale tie boli už len z polovice celé. Rozdelili sme si stráže po dvoch, každý na jednej strane a po nejakom čase sme si vymenili informácie pri vstupe do budovy.

Sadol som si vonku na obrubník. Ja viem, že som chlap, ale bol som taký zmätený. Celý rozhovor s Andreou bol nezmyselný a hnevalo ma, že mi neverila. A bál som sa. Nemienil som byť niekoho lovná zver. Keď som vtedy videl tú ženu, ako kričí a snaží sa ujsť, zľakol som sa. Z jej pohľadu bolo jasné, že nejde o nič pozemské. A teraz? Bol som s tromi absolútne neznámymi ľuďmi. Nemal som na výber. Nemohol som sa tváriť, že všetko je v poriadku, lebo jednoducho nebolo. Už nič nebolo také, aby sa človek mohol tváriť, že svet je krásny a život bezstarostný. Život sa stal bezútešným....