Cela

(17. časť príbehu PoTom)


Na muža som vychrlil veľa otázok, na ktoré mi neodpovedal. Priniesol mi jedlo, pitie a nechal ma tam samého. Neviem prečo poslali človeka. Ani ma neprezrel, ani mi nedal najavo, že sme z tej istej rasy. Nemohol som sa najesť a tak som aspoň zaspal. Zobudil som sa s uvoľnenými rukami. Vrhol som sa k jedlu. Vodu som hltal veľkými dúškami. Po najedení som si musel sadnúť a odpočinúť si. Keď som sa dal dokopy, rozhodol som sa ohmatať moju celu. Nemala okná a ani výčnelky. Dúfal som, že sa odtiaľ čoskoro dostanem.

Pri premýšľaní ma vyrušil čierny emzák, ktorý ma dosácal cez dlhé chodby do veľkej miestnosti, kde sa to hemžilo emzákmi rôznych farieb. Otáčal som hlavou, čo som vládal. Videl som aj ľudí, ktorí boli nasilu prepravovaní , tak ako ja. Rozmýšľal som, kde asi sme. Budova sa nepodobala ničomu, čo by sme postavili my. Obzeral som si architektúru. Strop mal jemné črty a oblé. Využívali rôzne farby. Čudoval som sa, že to stihli postaviť tak rýchlo. Rýchlo? Mali na to zopár mesiacov. To by sme stihli aj my. V hale sa rozliehal emzácky smiech, zúfalé ľudské výkriky a jemné vrčanie a klepkanie strojov. Cez halu sme prešli bez väčších problémov. Zamierili sme k veľkým skleneným dverám, ktoré boli oproti nám. Za nimi bola ďalšia chodba, ktorá bola užšia. Tá nás nasmerovala do ešte menšej chodby, ktorá sa rozvetvovala na menšie chodbičky, kde sa nachádzali cely.

Hodili ma do jednej z nich. Bolo tam asi desať ľudí, ktorí vyzerali vystrašene. Nevedel som, či to bolo mnou alebo emzákom, ktorý zabuchol mreže, ktoré boli z neznámeho materiálu.

Trochu som sa poobzeral. Cela mala asi šesť metrov na dĺžku i na šírku. Susedili sme s dvomi celami. Delili nás od seba mreže. Neskôr som si všimol aj malé dvierka na zadnej strane, ktoré viedli do kúpeľne , kde bol sprchový kút, vaňa aj záchod. Bol som prekvapený. Emzáci sa o nás vcelku starali. Nechápem však prečo. slúžili sme im ako lovecká zver a nie výstavné kusy domácich miláčikov.

"Odkiaľ si?" pristúpil ku mne starší muž okolo šesťdesiatky. Najprv som mu neodpovedal, ale pozeral na mňa pohľadom: odpovieš mi konečne?

"Z mesta, Bratislavy," odpovedal som mu.

"Ako to?" ozvalo sa dvadsaťročné dievča, ktoré sedelo na zemi a hralo sa s malý dievčatkom. "Posledných ľudí, ktorých priviezli boli z mesta, ale vyzeralo to, že tí sú poslední."

Starší muž Dušan, ako som neskôr zistil, sa začal prechádzať hore-dole po cele. "Vravel som, že tam ešte niekto je. Ale ak tam niekto je, tak potom sa nám šance na prežitie znižujú."

Nevedel som, čo povedať. Stál som a sledoval situáciu. Boli tu dlhšie ako ja a zjavne vedeli o čo tu ide.

"Tá tvoja teória o tom, že si z nás vychovajú novú generáciu loveckej zvery, je absurdná. Všetkých nás zabijú a potom odídu, alebo sem privezú svoje organizmy a po nás nezostane ani prach," mladé dievča s ním viedlo rozhovor.

Sadol som si na zem a pomaly zaspal. V poslednej dobe som toho nenaspal veľa a teraz som mal konečne čas a nemusel som sa báť, že ma chytia. To sa už stalo. Malo to jednu výhodu. Objavil som sa medzi ľuďmi a to znamená jediné, nie je to také beznádejné, ako by som predtým čakal.