Čím chceš byť?

(20. časť príbehu PoTom)


Zobudil som na to, že ma niekto fackoval. Otriasol som sa a facky prestali. "Prepáčte, ale museli sme vás nejako zobudiť," ospravedlňoval sa červený emzák. Ako som si všimol, napriahnutú ruku mal kávovožltý. "Budem vám tykať, veď aj tak si nepotrpíme na slová, ale na gestá." Červený sa posadil na stoličku vedľa mňa. "Asi sme ťa zaskočili, keď si odpadol...."

A on rozprával a rozprával a ja som len sedel a počúval. Netešilo ma, že som zase odpadol pred veľkým obecenstvom. Bol som rád, že to nedopadlo horšie. Únik moču alebo zvratky. To by bol trapas. Emzák mi stále niečo hovoril. O tom, ako to u nich chodí. Majú kasty a každá z nich je farebne odlíšená. Nižšia kasta má oči farby, ktorá patrí kaste nad ním. Podľa toho sa dá zistiť, aká je hierarchia. Červení sú na vrchole. Ich oči sú bezfarebné. Zapozeral som sa a naozaj. Jeho oči neboli priesvitné alebo biele, ale jednoducho bezfarebné. Tento výraz dokonale pochopíte, ak to uvidíte naživo.

Ďalej hovoril o tom, že žili na ich planéte, ale omrzelo ich to a niektorí z nich sa vydali objavovať vesmír. Obsadili pár planét, pomnožili sa na nich a šli ďalej. Emzáci, ktorí sa narodili na nových planétach, tam ostali. Takto sa rozhodli založiť alianciu OaŽ, čo znamená "Osídľuj a Ži". Pri našej Zemi sa im to vymklo spod kontroly. Inokedy sú mierumilovným národom. Hneď som si spomenul na tie jatky, ktoré predvádzajú. Planéty, ktoré kolonizovali boli pusté a im stačilo niekoľko rokov, aby z nich spravili životaschopné bunky vesmíru. U nás narazili na malé dvojnohé stvorenia, ktoré obývali čudné kamenné veže. Chceli prísť a žiť popri nás, ale zistili, že nás je tu akosi veľa. Rozhodli sa preriediť náš druh, ale akosi nerátali s tým, že rozmýšľame a budeme sa brániť. Vyradili naše veľké mestá (pri tejto vete som ďakoval, že Bratislava je len malý fľak na mape a schytala to málo, pretože Viedeň je toť za rohom a tá to teda riadne schytala, čo som počul). To, že vieme hovoriť a aj tvoriť, sa dozvedeli, až keď pár z nás chytili. Vtedy sa rozhodli, že nás nechajú žiť. Niekto múdry sa im postavil na odpor a chcel ich poraziť (vtedy som pomyslel na tých "naozaj kvalitných" ľudí, ktorí všetko riešia len násilím, pretože z toho majú peniaze), čo im prišlo náramne vtipné, keďže sú vyspelejší než technika z NASA. Nakoniec sa rozhodli chytať nás a loviť alebo si z nás spraviť domácich miláčikov. Zistili, že sme si viac ubližovali ako pomáhali. Na konferencii OaŽ zhodnotili, že hoci sme inteligentní a vyspelejší než zvieratá, nevieme využiť celý potenciál. Nakoniec nám pridelili status: Možné loviť, ale zachovať aspoň pár jedincov na zachovanie druhu dovtedy, kým sa neukážu iné okolnosti.

"Je nám ľúto, že sme sa s tebou zoznámili práve pri tej lovnej hre. Ale je dosť pôsobivé, že si sa s nami stretol, aj keď si vedel, že je to nanič." Ostatní v miestnosti sa zasmiali. Bol som rád, že ich aspoň zabávam, keď už nič iné. "Preto by sme boli radi, ak by si prijal tú druhú alternatívu a stal sa naším domácim miláčikom. Bola by ťa škoda na lov. Navyše nevyzeráš nebezpečne." Červený dohovoril a všetci do jedného na mňa upreli oči.

Bola to absurdná situácia. Oni si pozývajú každého, kto sa stane ich domácim miláčikom?! A nevyzerám nebezpečne? Ešte aj nejakí invazisti to vidia?! Čo im mám povedať? Čo?