Kam ísť?

(13. časť príbehu PoTom)


Krčil som sa v suteréne nejakej viacposchodovej budovy. Bola už tma. V duchu som si nadával, prečo som šiel do mesta. Sám! Som normálny?! Nie, lepšie položená otázka je: Môžem mať takú smolu? Odpoveď je jasná. Áno, môžem.

Ráno bolo chladnejšie a ja som bez jediného slova odišiel preč. Myslel som si, že prídem, vyberiem, zoberiem a odídem. Namiesto toho som prišiel, vybral, zobral a utekal. V meste sa objavili emzáci a ja som mal tú smolu, že som sa ocitol tesne pri nich. Jeden ma aj spozoroval a dal pokyn svojim kolegom. Ja som zatiaľ zobral nohy na plecia a utekal. Konečne som využil moje ranné tréningy.

Utekal som. Doprava, doľava, skok, podchod, doprava, okolo budovy, cez budovu. Nakoniec som skončil tu. Je tu tma ako v rohu. Nič nevidím. Napínam uši a jediné čo počujem, je cupitanie nôh. Občas je to výkrik alebo šuchtanie nôh.

Bojím sa. Priznávam. Ako by mi mohlo byť všetko jedno? Veď tu ide o život. I keď by ma možno chytili a potom naháňali, čo znamená, že by ma aj tak zabili. Začína mi byť zima. Mám pri sebe veci, lebo som si ich dal do batohu, ktorý som si zaobstaral. Bojím sa pohnúť, aby som nenarobil hluk. Nie je okolo mňa veľa vecí, ale aj tak.

Po desiatich minútach som sa predsa len rozhodol prezliecť. Bolo to celkom tiché a rýchle. Zase som si sadol opretý o stenu. S pokrčenými nohami sa mi zaspávalo horšie. Potreboval som byť, čo najdlhšie hore.

Padla mi hlava a ja som sa zobudil. Stále bola tma. Moja poloha mi nezabránila v tom, aby som zaspal. Teraz som sa nebránil. Zaspal som ako poleno.

Trochu sa bojím reakcie mojich kolegov, ktorí sa asi boja o môj život.

Ráno som sa prebral a skontroloval situáciu. Nikde nebolo ani nohy. Pokojne som mohol vyjsť von. Pomaly som zamieril ku škole, nášmu útočišťu. Čím som bol bližšie, tým som mal väčší pocit neistoty. Bolo mi divne. Mal som pocit, že sa niečo stalo.

Keď som prišiel na miesto, uvidel som to. Nič. Moji kolegovia, Nina, Marek a Laco, tu neboli. Rýchlo som prebehol všetky dostupné miesta, okolie, našu základňu a oni nikde. Žeby niekam odišli? Pochybujem. Možno ma hľadali. Rozhodol som sa na nich počkať.

Prešli tri dni. Neobjavili sa. Počkal som ďalšie tri dni. Nič. Musel som niečo spraviť. Niečo. Ale čo?! Musel som ich vyhľadať. Emzákov. Potreboval som odhaliť ich základňu. Musela byť niekde na okolí. Dal som si ešte jeden deň voľna, aby som načerpal energiu. Ktovie kedy sa najbližšie vyspím.

Koniec druhej časti.