Na love

(15. časť príbehu PoTom)


Bol to zvuk toho dobre štartujúceho motora z čias dávno minulých (aspoň pre mňa). Potichu som si dal z ramena dole pušku a chytil ju do ruky. Zo strany odkiaľ prichádzal zvuk, sa ozvali výkriky a cupitanie nôh po tráve. Učupil som sa ešte viac a okolo mňa prebehlo päť žien a traja muži. Mali na sebe biele tuniky. Presne ako tá žena kedysi. Prebehli okolo mňa, ale z druhej strany lúky sa objavili emzáci. Títo boli tmavozelení so šípmi. Hľadal som tých slabozelených, ale nevidel som ich. Mal som veľké šťastie, lebo k mojej strane sa nepriblížil nikto, ani emzáci a ani ľudia. Emzáci natiahli luky a čakali, kým bude vhodná chvíľa. Skupinka ľudí sa premiestnila do stredu, presne oproti môjmu úkrytu. Ženy vzlykali a muži iba stáli a dávali si zúfalé znaky, ako sa zachrániť. Uvedomil som si, že mám ich lov priamo pred očami.

Spoza emzákov vyšla ďalšia kasta. Pokožku mali červenú a na sebe mali aj jemnú tuniku. Bolo ich päť. Dredové vlasy mali dlhé asi dvadsať centimetrov. Ich pohyb bol ladný a namyslený. Tipoval som ich na nejakých pánov, ktorí mali výhradné právo loviť. Ako u nás. Až veľmi sa to podobalo na naše zvyky. Celý ten čas som nehybne čakal v polosede a polostoji. Moje nohy a celé telo sa začínalo pomaly búriť, ale mozog im vyslal správu, že ak teraz budú v pohodlí, tak dlho na svete nepobudnem a tak sa rozhodli oddialiť ho a mne dať šancu na dlhší život.

K červeným pribehli slabozelení a vložili im do rúk ich dýky. Tmavozelení mali natiahnuté luky pre prípad, že by sa ľuďom zachcelo priveľmi búriť. Červení sa medzi sebou dorozumievali a s akýmsi podivným smiechom sa priblížili ku skupinke uprostred. Nasledujúce okamihy boli rýchle. Muži sa snažili brániť, ale dvoma výpadmi ich červení spacifikovali. Ženy najskôr chytili a potom ich pomalými pohybmi rozrezali od ľavej ruky k pravej nohe a od ľavej nohy k pravej ruke. Ako trofej si zobrali skalp, ktorý hodili bledozeleným, ktorí ich rýchlo zobrali preč aj so svojimi dýkami. Luky na jednom konci sa uvoľnili a ich majitelia zmizli v lese. Stroj na druhej strane sa taktiež otočil a zmizol v lese. Oproti mne ostali iba telá a červené postavičky, na ktoré som mal chuť skočiť a roztrhať ich. Bolo to nechutné, ale celú moju reakciu som si musel nechať až na neskôr.

Päť postavičiek sa trochu vzdialilo od mŕtvol, ale ostali pri sebe a začali sa rozprávať. Prvýkrát som počul ich reč. Zadivil som sa nad tým, aká je príjemná. Moje uši ako keby počúvali nebeskú hudbu. Tak surové stvorenia a pritom tak krásny jazyk. Pripadalo mi to trochu zvláštne. Stáli tam, klebetili a smiali sa. Správali sa ako my. Ako ľudia po dobrej poľovačke, ktorá bola nadmieru úspešná.

Zrazu sa ozvalo moje brucho, dosť nahlas, aby tie červené postavičky spozorneli a pozreli mojím smerom. Celé moje telo zvládalo zvláštnu strnulú polohu a iba moje črevá sa ozvú. Naozaj skvelé. V tú chvíľu som nemal na výber. S puškou namierenou na ich hlavy som vyšiel z úkrytu a pomaly sa k nim približoval.