Návrat

(4. časť príbehu PoTom)


"Čo robíš?!" zasyčala dievčina.

"Neviem," precedil som pomedzi zuby a nehýbal sa.

Mal som šťastie lebo mohutný chlap strelil do stvorenia a ono sa trošku zapotácalo, a my sme zatiaľ stihli ujsť. Všetko šlo rýchlo a z tých ôsmych ľudí sa na druhej strane lesa objavili traja, plus ja. V živote som tak nebežal a niečomu ako je smrť, som ušiel len o chlp. Dych som naberal až z päty a moje pľúca boli nasiaknuté studeným vzduchom, ktorý sa mi nestihol ohriať cestou dnu. Oprel som sa do kolien a sťažka dýchal.

"Si v pohode?" spýtal sa ma ten tretí.

"Áno," vyšlo zo mňa.

"Mal by si si zlepšiť kondičku, keď chceš i naďalej provokovať tie obludy," povedala dievčina.

"Budem sa snažiť," zašepkal som. "Ušli sme im?"

"Ako sa to vezme," povedal mohutný chlap. "Chceš ísť s nami?"

Mlčky som prikývol.

"Toto je Marek," dievčina ukázala na vysokého, ale zato statného chlapíka okolo tridsiatky, "toto Laco," ukázala na mohutného chlapa, ktorému som hádal vek na štyridsať, "a ja som Nina."

Teší ma Nina, pomyslel som si. V skutočnosti som kývol hlavou a pomaly sa narovnal. Hltan a trubica ma pálili menej, ale teraz sa mi začali ozývať moje nohy.

"My chceme ísť do ich zberného tábora," oznámil mi ďalšie kroky Laco.

"Zberný tábor?" zopakoval som.

"Čo si robil posledných pár mesiacov?" nechápavo sa pozerala Nina.

"Snažil sa prežiť," odpovedal som pokojným hlasom.
"Aj my," odsekla, "na rozdiel od teba, sa aj snažíme pomôcť ostatným."

"Pokojne Nina," stíšil ju Marek a chytil okolo pliec. Zobral ju ďalej od miesta, kde sme stáli.

"Ona to berie trochu inak," osvetlil mi to Laco. "Ale ako to, že nevieš o tých táboroch?"

"Tu nič také nebolo."

"Asi si len zbierali dosť ľudí, aby sa potom mohli do toho pustiť," rozmýšľal nahlas. "Vieš, sledovali sme ich a všetci mieria sem na západ. Robia si tu hlavnú základňu." Prikývol som a hltal každé slovo, čo mi hovoril. "Zbierajú si ľudí a potom si robia na nich lov. Vypustia ich a lovia, ako zver. Na lov používajú stroje. Niektoré potrebujú priamu obsluhu, ale niektoré nie. Chceme nájsť známych a pomôcť, komu môžeme. U nás zajali skoro všetkých. Nebolo ich však veľa, lebo veľa zomrelo pri tej katastrofe alebo na následky zranení. Po štáte si spravili aj menšie základne, také mini bunky, ale v nich sa len kumuluje materiál na prenos. Čo tu robia s nimi, nevieme. Možno ich budú potom posielať naspäť. Podľa toho, koľko loveckých revírov si spravia."

"A niečo o nich viete?" opýtal som sa.

"Videl si ich. Sú dobrí lovci a šikovný, ale to bola len jedna skupina. Majú také niečo ako kasty, alebo ako to mám nazvať. Títo boli niečo ako armáda, ale aj v tej je viacero kást. Zelení sú bojovníci v teréne, ako je les."

"Ale ako to, že toho toľko viete?"

"Sledujeme ich už od začiatku," povedal Laco.

"Mali by sme ísť," vrátil sa k nám Marek. "Počuli sme dáky pohyb, musíme niekam zmiznúť. Aspoň na deň, alebo aj na dva." Pozreli na mňa.

"Vedel by som o niečom," reagoval som.

Okľukou sme sa dostali do mesta a zamierili k budove, kde sme sa schovávali my, obyčajní ľudia nevediaci, čo sa deje vo svete.

"To si si našiel aj kamarátov?" posmešne ma privítala hliadka.

"Kde je Andrea?" nevrlo som opýtal.

"Spí, čo iné by robila, veď je hlboká noc," odsekol mi jeho parťák.

Ignorujúc sme vošli dnu.

"Tunajší, sú trochu mimo reality," oboznámil som ich.

"Tak ako ty," skonštatovala Nina.

"Ja som na to ešte dobre," precedil som.

"Tak to bude radosti," prevrátila očami.

Vyšli sme na poschodie. Zaviedol som ich k jej bytu a zaklopal. Ozvalo sa ďalej! a my sme vstúpili dnu....