pa_raz_it

Príbeh som zasielala do súťaže Cena Karla Čapka, kde obsadil v kategórii "krátka poviedka" 23. miesto s počtom bodov 259.

Môj cieľ bol mať viac ako 10 bodov (to bol najnižší počet bodov minulý rok, ktorý mal súťažiaci v tejto kategórii). Takže cieľ som splnila a hodnotenie ma príjemne prekvapilo. :) A teraz sa do toho pustite. Hodnotenia porotcov nájdete pod príbehom, odporúčam prečítať až po ňom. Nachádzajú sa v ňom spoilery. :P

oficiálne výsledky CKČ -  https://www.fandom.cz/index.php/ck/vysledky-jednotlivych-ronik/301-cena-karla-apka-za-rok-2019

"Ďalší prosím," zahlásila sestrička so škrtidlom v ruke a rozstrapatenými vlasmi. Jej kyprá postava jej dodávala na vľúdnosti, ale jej hlas znel ako škriekanie čajok. "Pán Jančo," povedala chlapíkovi, ktorý sa snažil postaviť z kresla, "rýchlejšie. Mám dnes skrátenú službu a roboty ako na kostole."

Chlapík si párkrát odkašľal a po dvoch pokusoch sa postavil a s prejavom, aby ho ľutovali, odkráčal preč.

Do kresla si prisadla tridsiatnička. Nastavila ruku a odvrátila pohľad.

Sestrička obmotala škrtidlom ruku pod ramenom a zasmiala sa. "Nemusíte sa báť. Už to máte párkrát za sebou." Vzala papierovú zložku z blízkeho stola a otvorila ju. Prstom prechádzala po jednotlivých riadkoch. "Dnes by ste mali dostať novinku. Vlasovec kožný. To bude rýchlovka." Žmurkla na ňu.

+++

Ruky sa mi triasli. Dych sa zrýchľoval. Srdce mi pumpovalo krv do spánkov a môj mozog sa okysličoval. Pod kožou som cítila tie hlúpe červy.

Nenávidím svoj život. A ľutujem všetkých ostatných.

Nemôžeš takto rozmýšľať.

Sklapni! Sklapni a daj mi pokoj!

Vieš, že ti tie myšlienky povoľujem len kvôli tomu, že si ochotná mi dať niečo naviac. Preto ťa neohlásim.

Myslím, že sa držíme v šachu obaja. Tiež máš toho dosť na rováši.

Ticho. Aspoň niečím viem toho nechutného parazita umlčať.

Rozbehla som sa po bežeckej dráhe. Čipy na rukách sa mi aktivovali a pravidelné pípanie mi pripomínalo pravidelné dýchanie. Nesprávne výsledky mohli túto útrpnosť len predĺžiť.

- -

V miestnosti o rozmere 4 x 4 metre sa okrem mňa triasla od zimy aj ďalšia trojica. Dievčatko, starý chlap a chlap v mojom veku.

"Spravte základné úkony podľa manuálu," ozval sa hlas z reproduktora.

Pri mínus desiatich stupňoch, v spodnom prádle. Cvičenie základnej zostavy.

Drep. Výskok. Predklon. Drep. Výskok. Otočka. Drep. Drep.

"Ešte dve minúty a môžete odísť," zachrapčalo z reproduktora znova.

Rozprúdená krv sa mi nahrnula do končekov prstov a uší. Cítila som červeň v lícach a dúfala, že sa neozve. Nemala som na jeho blbé pripomienky náladu.

- -

Prešedivený chlap mi do ruky vtesnal ceduľku s mojím meno. Anna Mŕtva. V priezvisku bolo viac pravdy, ako by si človek myslel.

"Slečna Anna, tadeto," ukázal na dvere smerujúcej do zasadačky.

Zastala som hneď za dverami. Nechcela som sedieť pri stole s tými darmožráčmi. Nanešťastie ma jeden z nich našiel pohľadom a hypnotizoval ma, dokým som sa na neho nepozrela. Kývol hlavou, nech si prisadnem.

Len choď. Budeme mať lepší výhľad.

Choď do riti!

Pred všetkých sa postavil mladý chalan a začal si chystať svoj prejav. Musel tu byť nový, pretože som ho nevidela. "Zdravím vás. Moje meno je Ondrej Man. S niektorými sa vidíme prvý raz. Teším sa našu spoluprácu. Ste prví svojho druhu a..."

Nestihol dopovedať, keď sa zozadu ozval Karol. "Ty hovado! Nie sme žiaden druh!" Nestihol ani vydýchnuť, už ho prešedivený chlap pacifikoval a viedol von. Ostatní sa nad tým ani nepozastavili. Niektorí ani neotočili hlavy. Určite im ich parazity otupili mozog a ich morálka a zvedavosť klesli na bod nula.

Ondrej si odkašľal a s mierne roztrasenými rukami pokračoval. "Chcel som povedať, že ste jedineční. Pomáhame si navzájom a naši investori to vedia oceniť."

Hlúpe parazity. Žiadni investori.

Buď tíško, počúvame.

Retard.

"... okrem toho sa snažíme aktualizovať zákon o povinnej symbióze..."

Je to PARAZITIZMUS! Nie symbióza?!

"... zákon predstavíme na výročnom zhromaždení. Vy ako prvotní jedinci symbiózy ste príkladom, že táto spolupráca funguje na vysokej úrovni. Kvalita služieb prepojená s kvalitou života. Zaznamenávame iba menšie odchýlky od normálneho správania."

"Je to hovadina," začula som šepot o dva rady za mnou. "Sme mŕtvi a naše telá držia pri živote tie parazitické huby, pre ktoré sme len prechodná schránka, kým nevylepšia živý ľudský organizmus."

Zvyšok prejavu sa niesol v rovnakom štýle. Občas sa za mnou ozvalo šuškanie. Pozreli sme si náučný film o symbióze a rozpustili nás. Keď som chcela vstať, zastavila ma ruka darmožráča. "Slečna Anna," prihovoril sa mi úlisným tónom, "dnes vám to veľmi pristane."

"Ďakujem," povedala som.

"Nemali by ste sa chuť prejsť? Okolo jazera?"

Toto mi chýbalo! "Neviem, či..."

"Pán Nový, môžete na slovíčko?" zachránil ma Ondrej. Pán Nový nemohol namietať. Bol to jeho nadriadený. Stihol však na mňa žmurknúť, čím chcel asi naznačiť, že si ma v najbližšej dobe ešte nájde.

Striasla som sa od hnusu.

- -

V rámci predstavenia nášho skvelého "druhu" či jedinečnosti či ako to nazveme, som musela absolvovať rozhovor s Ondrejom Manom. Bol tu druhý týždeň a mala som ho plné zuby.

Ruky som mala opreté o stôl. Na stoličke som skôr ležala, než sedela.

"Položím vám pár otázok. Rozhovor nie je vizuálne zaznamenávaný. Vaše reakcie sú sledované cez čipy v rukách." Prikývla som. "Ako sa cítite?"

"Dobre."

"Kedy ste zomreli?" Perom si zatiaľ zapísal predošlú odpoveď.

"Pred desiatimi rokmi."

"Odkedy ste v programe symbióza?"

"Osem rokov."

Opäť si niečo zapísal. Nemala som chuť sa mu pozerať do papierov. "Počas dvoch rokov ste boli zmrazená, správne?" Prikývla som. Našťastie som si tie dva roky nepamätala. "Váš symbiotický partner s vami splynul na dokonalej úrovni v ktorom roku?"

"2027."

"Tri roky od dnes," zašomral a zapísal si to. Chvíľu sa pohrával s ceruzkou. "Ďalšia otázka... teda skôr hypotetická situácia s otázkou. Ak by si sa do mňa zamilovala, dokázala by si ma zabiť?"

Hoci som otázku počula, nevedela som, čo povedať. "A-ako?" pre istotu som sa spýtala. Možno som mala zatmenie a počula som niečo iné. Namiesto toho, aby otázku zopakoval, zostal ticho. Hral sa s perom. "Môžete zopakovať otázku?"

Pýtal sa ťa, či....

Sklapni! Chcem to počuť od neho.

Dvere na miestnosti sa otvorili. Bol v nich pán Nový.

Tvoj fanúšik.

Retard. Nie fanúšik.

"Pán Man, už ste skončili? Potreboval by som..."

Prikývol. "Áno, zavolajte prosím ďalšieho."

Postavila som sa a smerovala k dverám, kde na mňa pán Nový žmurkol a naznačil mi, nech idem za ním. Chytil ma za rameno a šiel povedľa mňa. "Musí to vyzerať, že vás niekam ťahám," zašepkal mi do ucha. Striaslo ma z neho. Mala som pocit, že som išla od zlého k horšiemu.

Ak s ním budeš mať sex, asi sa rád zapojím.

Vypneš sa! Ale vlastne nemusíš, lebo nič nebude?!

Vyšli sme z chodby a zamierili k jazeru. "Našťastie je to jediné miesto, kde nás nesledujú."

Pretiahne ťa.

Drž už hubu!

"Už od prvého momentu, keď som vás zbadal, som chcel, aby sme sa spoznali bližšie. Mám pocit, ako keby sme boli spriaznení. Vy nie?" Vstúpili sme do prírodnej podzemnej miestnosti tvorenej drsným kamenným povrchom. V strede sa rozprestieralo obrovské jazero s tyrkysovou vodou. Vykročili sme vľavo. Pustil mi ruku a šiel tesne popri mne, pričom sa o mňa jemne otieral.

Rozprával mi niečo okolo práce, jazera a plánov na dobudovanie ďalšej oddychovej časti. Za polovicou okruhu sme si sadli na kamennú lavicu, ktorá bola dorobená umelo, aby sme si pri prechádzke mohli oddýchnuť a vychutnať si pohľad na číru vodu. "Čo odo mňa chcete? Okrem toho bližšieho zbližovania, ktoré ste aj tak nešpecifikovali."

"Nebudeme sa tu hrať, máte pravdu," prehovoril a chytil si jednou rukou bradu. "Chcel by som s vami mať niečo intímne. A vy za to môžete mať benefity."

Chcela som mu odvrknúť, ale v tom momente sa sieňou rozpípala siréna, ktorá nás upozorňovala, že sa blíži nebezpečenstvo. "Prosíme, v pokoji opustite svoje stanovište a presuňte sa na bezpečné miesto, ktoré vám bolo pridelené," ozvalo sa zo stien.

Pán Nový ma schmatol a ťahal smerom von. "Pôjdete so mnou."

"Máme ísť na svoje pridelené..."

"Ste so mnou. Budete to mať odo mňa ako príkaz. Takže neporušíte ten pôvodný."

Urobili sme zopár krokov, keď sa všetko otriaslo a zo stropu začali odpadávať kusy kameňa. Dopadajúce kusy spôsobovali vírenie prachových častí a my sme zrazu nevedeli, kam sa pohnúť. Otrasy postupne slabli. Ostatní ľudia v miestnosti boli zmätení. Niektorí nehybne ležali na zemi alebo utekali k východu. My sme pokračovali v ceste, keď ma zrazu pán Nový pustil a chytil si oboma rukami uši a začal kričať, aby to prestalo. Chytila som ho za ruku, ale vytrhol sa mi a bežal rovno do jazera, kde sa ponoril do vody a nevychádzal. Rozbehla som sa za ním, aby som mu pomohla, keď som začula neľudský rev zmiešaný s piskotom.

Bež preč! Preč! Pr...

A zrazu som zakopla a padala do jazera...

- -

Ondrej Man. Ondrej Man. Ondrej...

"Ondrej," zašepkala som so zatvorenými očami a strhla sa. Niekto ma schmatol za ruku. "Anna, som tu." Opatrne som otvorila oči. Zrazu som mala pocit, že mi niečo chýba. Necítila som pod kožou červy.

Čo sa stalo?

Žiadna odpoveď.

Som sama?

"Cítiš to, že?" spýtal sa ma Ondrej. Upieral na mňa láskavý pohľad, ktorý mi spôsoboval zimomriavky na temene. Ale nebolo to z endorfínov. Bol to skôr živočíšny strach.

"Kde sú? Kde je?" Vystrašene som obzerala okolo seba. Postavila som sa na lakte.

"Pšššt, tíško," pritiahol si stoličku a sadol si na ňu. Chytil mi dlaň a hladil mi ju. "Bola si zranená. Našli ťa v jazere s rozbitou hlavou. Vybrali sme ich, utrpela si však veľké zranenia. Máš kúsok zo mňa. Všetko bude v poriadku."

Točila sa mi hlava a videla som zahmlene. Chcela som si ľahnúť, cítila som ako mi pomohol do ležatej polohy.

"Nechám ťa. Prídem o pár hodín."

- -

Otvorila som oči. Prehmatala som si ruky a overila si, že som sama. Bol to zvláštny pocit. Po takom dlhom čase som bola sama. Na pravom zápästí som si všimla náramok z priesvitného materiálu, ktorý tesne priliehal na kožu. Mal slabožltý odtieň.

Ozvalo sa klopanie na dvere a hneď za nimi sa ukázala Ondrejova tvár. "Už si si stihla všimnúť náramok?" Naznačil rukami na miesto, kde som ho mala. Prikývla som. "Ako sa cítiš?"

"Prázdna," odpovedala som. Mala som sucho v ústach a jazyk ma veľmi neposlúchal.

Podišiel ku mne a podal mi pohár vody zo stolíka. "Napi sa." Sadol si na stoličku pri posteli, ktorá tam bola od jeho poslednej návštevy. "Som rád, že si hore. Musím ti všetko rozpovedať." Usmieval sa od ucha k uchu a mne sa zježili všetky chlpy. Opäť sa vo mne prebudil živočíšny strach.

"Čo ste mysleli tým, že mám kúsok z vás?"

"Tykaj mi. Budeme predsa partneri." Pohladil ma po líci a ja som sa jemne trhla. "Potreboval som z teba dostať tvojho symbiotického partnera. Tá nešťastná udalosť pri jazere bola na to ako stvorená. Teraz máš v sebe kúsok zo mňa. Tento náramok," chytil ma na spomínanom mieste, "ukazuje ako veľmi si so mnou spojená. S naším novým symbiotickým partnerom."

"Aj ty si jeden z nás?" neveriacky som sa spýtala.

Zasmial sa. "Dá sa tak povedať. Som niečo viac. Bez urážky," pousmial sa. "Konečne sa nám podarilo spraviť prototyp. Bol som vybraný ako čestný symbiotický partner. Ja a on sme sa stali jedným organizmom. Už nie je on a ja, sme my. Ale potreboval som životnú partnerku. A našiel som ju v tebe. Preto som potreboval, aby si sa zbavila tvojho..."

Moje oči sa rozšírili, srdce mi začalo divoko búšiť.

"... symbiotického partnera. A podarilo sa." Pohladkal ma po ramene. "Teraz len musíme čakať, kým úplne splyniete a môžeme začať žiť. Budeme na vrchole celej živej pyramídy. Bude z nás kráľ a kráľovná."

Vyschlo mi v ústach, začala som sa potiť. Zrak mi padol na náramok. Slabožltá farba nabrala sýty odtieň.

"Ak bude náramok čierny, môžeme začať náš nový život. Teším sa na neho."

"Čo znamená to splynutie?"

Oprel si bradu o zaťatú päsť. "Konečne sa dosiahol vytúžený cieľ. Najvyšší investor..."

Pa-ra-zit!

Žiadna odpoveď. Naozaj som sa cítila prázdna.

"... potreboval dokonalý organizmus. Hoci by nebol večný, mal by organizmus, ktorý by vydržal niekoľkonásobne dlhšie. Vedci na tom pracovali a vybrali skupinku vyvolených, ktorí sa podrobili testom. A nakoniec som tu ja, ten ktorému vložili do tela najvyššieho investora a splynuli sme na najvyššej úrovni. Nie je to ako u teba... teda bolo. Nepočujem jeho hlas a on môj. Sme jedno. Ale na zachovanie organizmu, potrebuje investor ešte jedno telo. Moju partnerku, ktorá bude tiež jeho splynutím. Bude to jeden investor v dvoch telách. Za túto česť nám navyše dá veľké benefity. Najvyšší investor je nadradený všetkým symbiotickým partnerom. Je to podobná hierarchia ako v ľudskej politike. Samozrejme, že ektosymbiotický partneri budú mať treťotriedne ľudské organizmy. Tí viac nepotrebujú," zasmial sa, ako keby to bol najlepší vtip za posledné roky, čo počul.

"Pán Ondrej Man, dostavte sa na riaditeľstvo," zachrapčal hlas zo stien.

"Musím ísť." Postavil sa a pobozkal ma na čelo. "Oddychuj a užívaj si splynutie."

Osamela som.

Náramok nabral sýtožltý odtieň. Pokúsila som sa postaviť. Nič ma nebolelo. Obliekla som si župan zavesený na vešiaku a vyšla na chodbu. Vybrala som sa vľavo, až som narazila na mohutné dvere. Zatlačila som do nich a ocitla sa na inom oddelení. Presklené miestnosti s inkubátormi. Podišla som k prvej a dotkla sa skla. V inkubátoroch to začalo žiť.

"Cítia vás," ozvalo sa mi za chrbtom.

Otočila som sa a čakala na surové vyhodenie z oddelenia. Laborant bol ležérne opretý o stenu. "Je to dočasné. Kým vám nesčierne." Mykol hlavou na ruku, ktorú som mala pozdĺž tela. "Chcete prehliadku?" Prikývla som. Smeroval ďalej od mohutných dverí, a tak som ho nasledovala. "Sú tu symbiotickí partneri, ktorí čakajú na svoj prvý organizmus. Ektosymbionti sú za tými dverami." Ukázal doľava na červené dvere s výstražným trojuholníkom. "Sú trochu nevrlí, keďže ich degradovali. Ani sa nečudujem, mať treťotriedne suroviny. Ale to je iba môj osobný názor. Nikomu to nepovedzte," žmurkol na mňa. Pokračovali sme ďalej. "A tuto," potlačil dvere na ďalšiu chodbu a počkal, kým prejdem, "sú tí, ktorí prišli o svoj doterajší organizmus a čakajú na ďalší. Mal by tu byť niekde aj ten váš."

"Môžem tu byť?" Prikývol a ukázal na náramok. "A môžem ho vidieť?" Opäť prikývol. Vošli sme do druhej miestnosti a zastali pri jednom z inkubátorov. "Dá sa s ním komunikovať?"

"Nie. Áno. Teda vy nemôžete. Aspoň teraz nie. Kým nie ste úplne splynutá, tak nie."

"Nemôžete urobiť výnimku?" Pozrela som na neho so smutnými očami.

"Nie," razantne odvetil. "Môžete tu však chvíľu ostať. Nič viac pre vás neviem spraviť."

Ruky som položila na sklo. Jemne sa pohol. Červy okolo neho sa v rôsolovitej hmote zachveli. "Neverila by som, že mi budeš chýbať," zašepkala som.

"Lúčenie je po takej dlhej dobe ťažké. Nechám vás," vyrušil ma laborant a počula som iba jeho vzďaľujúce sa kroky a žuchnutie posuvných dverí.

Lepšie som si obzrela inkubátor. Na displeji preskakovali informácie o životných funkciách. "Doriti!" Treskla som do skla a zobudila ho. Nemohol ma vidieť, iba cítiť. "Ty poondený stroj!" Znovu som do neho treskla. Zhlboka som sa nadýchla a ťukla na ikonku ruky. Ukázal sa obrys ruky, ktorú bolo potrebné priložiť. Skúsila som to.

Silou nič nevyriešiš.

Ruku som odtiahla.

Ďakujem za radu.

Žiadna odozva. Ruku som opäť priložila.

Musíš ju tam mať. Inak z tohto rozhovoru bude monológ.

Máme problém. Teda ja ho mám.

Aj ja. Každý má to svoje.

Ondrej Man si zo mňa robí partnerku. Mám na sebe nejaký náramok, ktorý sa sfarbuje podľa toho, ako som s ním splynula.

Počul som o tom. Je to úchyl.

Ach. Viac sa ti páčil pán Nový.

U neho boli jasné ciele.

Aj u Ondreja. Chce zo mňa spraviť jeho kráľovnú. Mám úplne splynúť s parazitom. Viac mi vyhovovalo to tvoje večné mrmlanie v mojej hlave a vrtiace sa červy pod kožou.

Že by som ti chýbal? Ak by to bolo za iných okolností, aj by som povedal, že je to vyznanie.

Sklapni. Je to v riti. Potrebujem niečo vymyslieť. Nemám veľa času.

A? Čo s tým mám?

Potrebujem ťa dostať späť. Či čakáš na iný, vhodnejší organizmus?

Nie. V poslednej dobe je akýsi nedostatok kvality. Ak by som dostal nejakú vypatlanú ženskú, asi by som ju prinútil sa ma zbaviť. Ale mám aj druhú možnosť. Čakať na niečo lepšie. Možno aj pár rokov.

Viem ťa dostať späť?

Aká si romantická, keď chceš.

Viem?

Áno. Ale budeš musieť spraviť všetko ty. Vzhľadom na moje aktuálne možnosti.

Dobre. Povedz, čo mám spraviť. Nestrávim svoj posmrtný život s Ondrejom Manom a jeho najvyšším parazitom.

Začula som dvere.

Ešte sa vrátim.

Odtiahla som ruku a znechutene odfrkla. "Je to tu úbohé. Keď si predstavím, že som to v sebe mala..."

"Teraz sa už s tým nemusíš trápiť," prehovoril Ondrejov hlas a jeho ruky ma zozadu objali. Hlavu si sklonil k môjmu uchu. "Vystrojím nám aj svadbu, nech to máme všetko v jednom."

Chlpy na temene sa zježili. "To bude skvelé," potichu som povedala. Položila som svoje ruky na jeho a všimla si oranžovú farbu. Čas sa krátil.

- -

Ondrej odišiel preč. Na povrch. Pozrieť svoje budúce kráľovstvo a popritom obhliadnuť veci na svadbu. Kým som nesplynula, nemohla som vychádzať na povrch ani do iných podzemných jednotiek. K môjmu bývalému som sa dostala nenápadne po niekoľkých pokusoch.

Ťukla som na symbol ruky a priložila ju.

Čo mám spraviť?

Ondrej Man sa na teba lepil.

Ako si to mohol vidieť?

Stačí, keď mi to popíšu ostatní. Nie som tu sám. Ale poďme na to. Musíš prekódovať najbližšie symbiotické spárenia. Musíš tam dostať mňa. A potom sa tam musíš prepašovať ty. A zariaď, aby to z teba dostali von, kým nie ste úplne splynutí.

Dobre. Mám si dať na niečo pozor?

Kódy nepotrebuješ. Našťastie tu nemajú také opatrenia. Nechodí sem nikto, kto by nemal vymytý mozog.

To beriem ako kompliment.

Ber si to ako chceš.

Vybavím to, čo najskôr. Mám ťa kontaktovať?

Nie. Nemám momentálne búrlivý život, takže zmena bude znamenať len jedno. Ideme na to.

- -

"Budú sa v tebe biť. Vytesnať ho neviem. A ak ti vrátim tvojho pôvodného symbionta, bude to boj. Nemusí to nikto prežiť." Laborant ma usádzal na stoličku a meral mi tlak. "Neviem predpokladať, čo sa stane." Hlavou som kývla, že rozumiem. Aj tak som nemala na výber.

Ľahla som si na operačný stôl. Trasúcimi rukami sa mi chystal pichnúť injekciu na spomalenie metabolizmu. "Ak niečo pokazíš alebo to spravíš inak, zničím ťa. Viac ako len to."

Mlčky prikývol a ja som zacítila štipnutie.

- -

Prebrala som na tom istom stole. Cítila som sa omámene.

Si tu?

Dá sa to povedať, ale je tu tesno. Cítim ho.

Viem.

Povedať si mi to asi nechcela, že?

Si moja jediná šanca.

Tak to nie je dobré ani pre jedného z nás... Musíme utiecť. Vieš sa dostať na povrch alebo ťa mám navigovať?

Zvládnem to.

Sadla som si a ponaťahovala stuhnuté končatiny. V odľahlej časti oddelenia nebol našťastie nikto. Obliekla som si laborantské oblečenie, ktoré som mala položené pri dverách. Kým som si otvorila dvere, chcela som sa zbaviť hnedého náramku, ale bol ako prilepený.

Kašli na to. Poďme preč.

Okej.

Vyšla som na chodbu a intuitívne som sa dostala k výťahu, ktorý viedol na povrch. Srdce mi búšilo, ruky sa mi potili, chlpy na temene sa zježili. Obzrela som sa, ale nikoho som nevidela. Uhladila som si ich rukou.

Nastúpila som do výťahu a stlačila tlačidlo P. nervózne som si žmolila ruky, až kým som nevystúpila v tmavej miestnosti. Vystrčila som ruky pred seba a pomaly postupovala dopredu. Zrazu sa rozsvietilo svetlo. Strnula som.

Senzor. Nič viac. Pred nami sú dvere.

Chcela som do dverí strčiť, ale otvorili sa samé. Zakryla som si oči dlaňou. Vonku svietilo prudké slnko.

Vonku som nebola už veľmi dlho.

Skvelý pocit, že?

Opäť sa mi zježili chlpy.

Čo je?

Niečo sa mi nezdá.

Vykročila som priamo pred seba. Lúka obkolesená vysokými stromami. Niekde vpredu musel byť potok. Cítila som vlhký vzduch a počula tečúcu vodu.

Pripravený?

Áno.

Aj ja. Poďme na to. Začať život utečencov.

BUDETE MUSIEŤ BYŤ OPATRNEJŠÍ. SME PREPOJENÍ. ONDREJ NÁS BUDE HĽADAŤ.

Zježili sa mi všetky chlpy. Nielen na temene. Parazit bol ticho. Stratil reč a ja takisto. Na úteku sme boli traja...

niečo málo z hodnotenia porotcov