Pomalé reflexy

(6. časť príbehu PoTom)


"Nemáš náhodou dávať pozor?" ozvalo sa mi za chrbtom a ja som automaticky siahol na pušku. "To ti nepomôže, stále som rýchlejšia."

"To si ty," s úľavou som pustil pušku. Ignoroval som poznámku o mojej pomalosti.

"Zoberiem to za teba," priblížila sa. " Von sa mi neoplatí vybehnúť, keďže za chvíľu bude tma."

"A čo teda budem robiť ja?"

"Spať alebo trénovať?" podpichla ma Nina. "Podľa mňa potrebuješ zlepšiť reflexy."

"Asi máš pravdu," postavil som sa k tomu ako chlap, a netváril sa dotknuto. "Ďakujem," vstal som.

"Nemáš zač," usmiala sa, "dúfam, že potom sa na teba bude dať spoľahnúť a zachrániš mi život."

Na tom som len niečo zamrmlal a odšuchtal sa preč.

Ledva lapám po dychu. Som dobitý a spotený. Nedokážem sa postaviť, zajtra budem samá modrina a na do mnou sa rehoce Marek.

"Mám pocit, že máš dosť," stál na do mnou a podával mi pomocnú ruku.

"Nie, ďakujem," zašepkal som, "radšej sa odplazím k stene."

"Nebolo to až také zlé," utešoval ma, "dá sa to zachrániť. Niečo z teba vytesám."

Neviem prečo som s týmto súhlasil. Ako som mohol vedieť, že Marek je učiteľ karate, či čoho to?! Jasné, že som nemal šancu. Tým sa aj objasnilo, prečo je Nina taká rýchla a Laco takisto. Náš "súboj" bol nevyrovnaný. Z mojej strany som sa len snažil len brániť, Marek ma drtil a bolo jasné, že skončím minimálne tak, ako som skončil.

"Mal by si sa ísť vyspať," povedal mi Marek vo dverách.

Ja som tam ostal ležať. Pomalými pohybmi som sa doplazil k stene, o ktorú som sa oprel. Zavrel som oči a naberal dych. Sústredil som sa na všetko, čo ma bolelo, ale bolo toho veľa, tak som svoje myšlienky presmeroval iným smerom.

Zobudil som sa na to, ako som spadol na bok. Zaspal som opretý o stenu, čo mi vážne nepomohlo k tomu, aby som sa zregeneroval. Moja snaha o postavenie sa, bola zdĺhavá, ale úspešná. Zišiel som o poschodie nižšie, kde sme bývali. Privítali ma raňajky, za ktoré som bol naozaj vďačný.

"Nechali sme ťa spať," prihovoril sa mi Laco, ktorý sa tiež napchával, "Marek spomínal niečo o tom, ako ťa natrieskal." Nemohol som si nevšimnúť ten jeho šibalský úsmev na tvári.

"Dialo sa niečo?" zmenil som tému.

Všetci traja len záporne pokývali hlavami.

"Ale ja by som sa dnes rada prebehla po meste," ozvala sa Nina sediac stoličke, pričom nohy mala vyložené na stole oproti nej. "Podľa mňa to tu je dosť bezpečné."

"Napriek tomu, čo si myslíš, mal by ísť niekto s tebou," namietol Laco, "Dom pôjde s tebou."

Nedali mi priestor na protest. Ledva som dojedol, už ma ťahala od stola. Ja sa snáď ani nenajem! Na cestu som zobral ešte pár keksov, ktoré boli navlhnuté, ale stále sa dali pokladať za jedlé, oproti iným veciam.

"Myslíš, že ešte budeme niekedy žiť normálny život?" opýtal som sa jej, ako sme stáli v strede parku, odkiaľ sme sledovali akýkoľvek pohyb.

"Nemám rada debaty tohto typu," uzemnila ma.

"Ja len," cítil som sa dotknuto, ale nemal som čas nad tým rozmýšľať.

"Pozri sa tam," ukázala na opačný koniec čistinky, na ktorej sme stáli.

Oproti nám sa tiahol pás hustých tisov, ktoré boli na moje počudovanie, vo výbornom stave a veľmi sa im darilo. Bola to veľmi dobrá skrýša pre niekoho, kto sa tu vyznal a potreboval sa schovať.

"To sú oni?" zašepkal som neprirodzene piskľavým hlasom. Nina sa na mňa divne pozrela. Ja som len mykol hlavou.

"Neviem," odpovedala mi šeptom.

Potichu a nenápadne sme sa snažili dostať za najbližší strom, za ktorý sme sa plánovali schovať. V polovici cesty nás vyrušil priam neľudský výkrik, ktorý sprevádzal skupinu piatich ľudí utekajúcich pred čímsi, z čoho mali poriadny strach. S Ninou sme už tušili, o čo ide.

"Musíme sa odtiaľto dostať," vyrazil som zo seba.

"Ty si ale hlavička," ironicky poznamenala. "Najprv však zistíme odkiaľ utekajú a ktorá kasta ich naháňa."

"Neblázni," chcel som ju zastaviť, ale tá už utekala za skupinkou. Rozbehol som sa za ňou.