Priamy prenos

(7. časť príbehu PoTom)


"Počkaj," kričal som na ňu. Nepočúvala a bežala ďalej. Zastal som. Nevidel som zmysel jej počínania. Čo ak nás zajmú? Čo budeme potom robiť? Nemal som ani najmenšiu chuť stať sa lovnou zverou. Zastala aj Nina. Aj všetci ostatní. Oproti nám, sa z hustej spleti tisov, objavil prístroj, ktorý som videl vtedy na lúke. Na ňom sedel jeden z Nich. Tento bol bledozelený a bez "vlasov".

Všetci stíchli. Parkom sa rozliehal zvuk stroja a šuchotavé pohyby mimozemšťana. Stroj vyzeral ako živá bytosť, hoci to bol stroj. V jedinom okamihu z neho vytryskla tekutina a zasiahla dvoch ľudí, ktorí stáli najbližšie. Nina o krok ustúpila. Bola dosť blízko skupinky. Tí dvaja sa zviezli na zem a ostatní začali vrieskať. Z bokov sa vynorili ďalší dvaja lovci a snažili sa obkľúčiť zvyšných štyroch, aj s Ninou. Nepohol som sa. Prerývane som dýchal. Srdce som počul až v ušiach a tep sa mi zrýchlil o dvesto percent. Stroje vytryskli tekutinu, Nina sa rýchlo zohla, ladne sa otočila a vyštartovala mojím smerom.

"Bež!" kričala.

V okamihu som akceleroval na najvyššiu rýchlosť. Nina sa ku mne pripojila a utekali sme rovno za nosom. Otočil som sa, aby som skontroloval situáciu. Nebola vôbec povzbudivá. Za nami bežal (skôr skákal) jeden z lovcov. Patril do bledozelenej kasty a v jednej i druhej ruke mal malé dýky. Nina sa otočila. Ako náhle ich zbadala, šila na mňa pohľadom a ja som vedel, že je zle. Už sme boli na opačnej strane, pri úzkom páse stromov, za ktorými bola cesta. Za ňou bol krátky pás trávy, ktorá ohraničovala breh rieky. V mysli som sa snažil nájsť únikový plán, ale hoci by sme odbočili vľavo či vpravo, stále by sme sa nemali kam schovať.

Doslova sme preleteli okolo stromov a bežali ďalej cez cestu. Na opačnom konci som zakopol o obrubník, ktorý delil cestu a trávnik, a tvrdo dopadol na zem. Nina ma kútikom oka zahliadla a zastala. Lovec bol od nás štyri metre, keď zaznel piskľavý zvuk a on zmeravel. Zatiaľ som sa pozviechal na nohy a pozoroval ho. Pozeral na nás bez pohnutia. Vtedy som zabudol aj dýchať. Ani neviem ako, sa otočil a odskákal naspäť. Inštinktívne som sa pohol za ním. Nina ma zadržala.

"Kam ideš?" spýtala sa držiac ma za rameno.

"Prečo nás tu nechal?" Striasol som jej ruku zo mňa. "Teba to nezaujíma?"

"Predtým ma to zaujímalo, ale viem kedy nám ide naozaj o život. Teraz bola tá chvíľa."

"Ale ja chcem vedieť...." nedokončil som.

"Bude na to čas," ubezpečila ma, "ver mi." Ticho som prikývol.

"Teraz by sme sa mali vrátiť," kývla hlavou. Nasledoval som ju.

Koniec prvej časti.