Snaha o denník

(1. časť príbehu PoTom)


pondelok

21:00

Je len deväť, ale z práce som tak unavený, že nedokážem byť hore už ani sekundu. Musím ísť spať.

23:00

Zobudil som sa na nejaký rachot, ale som príliš unavený, aby som vstal z postele a odkryl žalúzie.

00:30

Prebral som sa len trochu a znovu zaspávam, lebo ma režú oči. Vonku sú zase nejakí blbci, čo nemusia cez deň ťažko makať ako ja.

utorok

7:00

Otvorím oči a dnu sa mi nedostáva veľa svetla. Dnes bude asi škaredo. Idem na vecko, dám si sprchu, oblečiem sa a hodím niečo do seba. Nakoniec idem odostrieť žalúzie. Ako tak pozerám von, niečo mi nehrá. Vonku je hotová spúšť. Všetko vyzerá tak....zničene.

"Čo robíš?" vyrušila ma Andrea.

"Hm?" zdvihol som hlavu.

"Čo robíš?" zopakovala.

"Snažím sa písať si denník. Od toho dňa, ale nejako nemám dobrý štýl," položil som pero.

"Ty si to ešte pamätáš?"

"No, pre mňa to bolo nezabudnuteľné," oprel som sa o stenu, "navyše to nebolo až tak dávno."

"To nie, ale väčšinou si ľudia nepamätajú ani, čo robili včera, nieto ešte čo pred mesiacom," prisadla si ku mne.

"To je pravda," súhlasil som. "Máme službu?"

"Až zajtra, pokojne sa môžeš ísť prejsť."

"Už ma dáko poznáš," zasmial som sa.

Andrea len pokrčila ramenami a zdvihla sa na odchod. "Ale ak by si chcel spoločnosť, tak stačí povedať," vyzývavo na mňa pozrela, "vieš, kde ma nájdeš."

Vyšiel som z hlavnej budovy s puškou na ramene a so šiltovkou na hlave, aby mi na ňu nepieklo. Kráčal som rovno po ceste, ktorá viedla ku kopcom hneď za mestom. Po desiatich minútach chôdze sa zmenila z betónovej na lesnú a mňa začali obklopovať stromy. Najprv som sledoval zelenú, potom červenú značku. Ocitol som na čistinke, kde rástla vysoká tráva a preháňali sa zajace. Bolo tu ticho a krásne. Sadol som si k blízkemu kameňu, kde na mňa svietilo jarné slnko a za chrbtom sa mi ozýval šelest stromov. Tu vôbec nebolo badať, čo sa stalo. Nedotknutá príroda, ako kedysi panenské ostrovy v mori. Ani neviem ako, a zaspal som.

Trhlo mnou. Chrbtom som sa zošmykol na zem, kde som pre istotu ostal ležať. Všade okolo mňa bolo počuť zvuky, ktoré neboli zvieracieho pôvodu. Zavrel som oči a sústredil sa. Hlas....ženy....a rachot. Otvoril som oči a zapol mechanizmus v mojej hlave, ktorý mi radil byť nenápadným, ale zároveň zistiť, čo sa deje. Nečujne som si ľahol a priplazil sa k miestu, odkiaľ som mal dobrý pozorovací výhľad. Pozeral som pomedzi steblá trávy, ktoré sa jemne kolísali vo vánku. Predo mnou sa odohrávala trochu čudesná situácia. Pár metrov odo mňa ležala na zemi žena, ktorá plakala a niečo nezrozumiteľné brblala. Bola oblečená v akejsi bielej látke, ktorá bola zašpinená krvou. Na celom tele mala škrabance. Krv jej pomaly vsakovala do látky, ktorá sa potom ešte jasnejšie ligotala. Pozerala smerom do lesa. Jej pohľad a chvenie celého tela naznačovalo, že sa tam skrýva niečo, čoho sa bála. Nič som však nevidel. Na tej strane čistiny, sa les začínal hustou spleťou stromov. Žena sa zatiaľ snažila dostať do stredu čistinky. Šlo jej to veľmi ťažko. Plazila sa, z čoho som usúdil, že má zranenú nohu. Celá bola špinavá, ako keby v lese strávila pár dní. Rachot pokračoval. Bolo to také jemné ťukanie kombinované s tupými nárazmi.

Prevalil som sa na chrbát a pevne zovrel pušku. Zvažoval som aké mám šance proti niekomu, kto ani neviem ako vyzerá. Nabil som a čakal, či ma bolo počuť. Keď nič neprichádzalo, obrátil som sa na brucho. Zdvihol som pušku a pažbu som si zaprel do ramena. Namieri som na ženu a hľadáčikom som hľadal neznámeho. Nestihol som sa ani nadýchnuť, keď spoza stromov vytryskol prúd nejakej tekutiny, ktorá zasiahla ženu a ona znehybnela. Prestal som mieriť puškou. Nejaké chápadlo schmatlo jej telo a zmizlo aj s ňou v lese. Ľahol som si k zemi a počul len zvuky podobné dobre štartujúcemu motoru.