Som blázon?!

(11. časť príbehu PoTom)

Ležal som a bol som ticho. Bolo ma počuť predtým, ako som si TO všimol? Keď nie predtým, tak teraz určite. Dychčal som a zatínal zuby. Po pár sekundách som si trúfol dať nohu do normálnejšej polohy. Podarilo sa mi to, bez nejakého väčšieho hluku.

Pomaly som zdvihol hlavu, aby som videl, čo sa deje predo mnou. Stál tam a obzeral sa. Držal niečo v ruke a ťukal do toho. Tento nebol tmavozelený. Pokožku mal šedobielej farby. Nemal ani šípy. Bol bez zbrane. Teoreticky, by som ho mohol zložiť hneď na prvú ranu, ale tak nebudem si to komplikovať. Neviem, koľko ich môže byť v okolí.

Nedala mi pokoj tá vec, ktorú držal. Žeby zberňa nejakých informácií? Boli tu dosť dlho, aby sem mohli niečo schovať. Emzák zatiaľ položil vec na zem. Vykročil smerom ku mne, ale po pár krokoch si to rozmyslel a vydal sa iným smerom. Bol som mu za to nesmierne vďačný. Nemal som náladu na diskusiu. Počkal som ešte pár minút, obhliadol terén a vydal sa za položenou vecou uprostred zrúcaniny. Zohol som sa po ňu a zdvihol ju. Bola to malá krabička so svetielkom. Vyzerala, že váži aspoň tri kilá, ale v skutočnosti bola ľahká ako pierko. Asi neznámy druh materiálu. Teda pre nás neznámy. Chcel som ju zobrať so sebou a ukázať svoju korisť kolegom, ale prevládlo racionálne uvažovanie. Ak to je niečo, čo tu nechali naschvál, asi nebude veľmi múdre brať to niekam inam. Iba im o tom poviem a prípadne ich sem zavediem.

Rozbehol som sa rovnakou cestou, akou som prišiel. Pri vstupe do školy som si dal ešte strečing.

"Kde to bolo?" spýtal sa ma Laco.

"Tu!" trval som na svojom.

"Nič tu nevidíme," trval on na svojom.

"Ale pred polhodinou tu bola zrútená škola," neveriacky som sa obzeral. Bol som tam, kde predtým a predsa nebol. Stáli sme uprostred rovnej plochy, na ktorej rašila tráva. Nebolo tu ani stopy po nedávnom objekte. "Aj keby tu nebolo to, čo vravím, tak škola tu bola určite. Neboli ste ani jeden raz vonku pozrieť sa na to?"

"Ja nie," konečne sa zapojila aj Nina. "A pochybujem, že keby to tu aj bolo, že to zmizne za pár minút. Asi si to prehnal s behom. Tá druhá budova tu je." Ukázala o niečo nižšie.

"MatFyz," doplnil som ju, "ale bola tu aj táto a teraz..."

"Prepáč," Nina rozhodila ruky naokolo, "ale tu dosť dlho nič nestálo."

"Nina má pravdu, asi si to prehnal s behom," uzavrel debatu Laco a vykročil smerom k nášmu úkrytu.

Nina ho nasledovala a ja som ostal stáť na mieste. Nebol som predsa blázon! Tá škola tu kedysi bola. Posledných pár dní som behával tadeto. Naozaj mi šibe?!

Keď som prišiel do úkrytu panovala tam dobrá nálada. Jej tvorcom som bol ja. Nepriamo. Marekovi, ktorý s nami nebol, sa zdalo náramne vtipné to, že mi z behania preskočilo. Nemal som chuť stáť zoči-voči ponižujúcej udalosti. Dobrovoľne som sa podujal na obhliadku, i keď bol ešte len obed. Všetko som pobehal. Po nikom ani stopy. Sadol som si v jednom pavilóne na lavičku a zohrieval sa na slnku. Nebola tam strecha a slnečné lúče sa vpíjali do zrúcaných stien. Chcel som využiť posledné slnečné dni. Blížila sa jeseň a s ňou aj chladnejšie dni. Pre nás to znamenalo jediné: pripraviť sa na tvrdšie podmienky.