Starký

(10. časť príbehu PoTom)

Kde som to skončil? Že som aj cítil? Och, ako odporne to smrdelo! Ako keby sem priviezli kontajner plný odpadu, ktorý je už na pol ceste k rozpadu. Schoval som sa za najbližší roh a zadržal dych. Naozaj sa tam nedalo dýchať.

Dúfal som, že to je len nejaký zatúlaný človiečik. Ako som v to dúfal! Namiesto slov a vravy som počul len šuchotavé kroky a stále sa približujúci smrad. Zvažoval som možnosti. Ak by to bol jeden z nich, asi by nechodil sám. Šuchotanie krokov znamenalo jediné. Bol to jeden exemplár. Neviem, čo som si myslel, ale keď som si vypočítal, že TO je už niekde pri mne, vykukol som z rohu a zasvietil baterkou. Naozaj neviem, kde som mal vtedy rozum. Mal som na sebe pušku, ale použil som obyčajnú baterku, ktorá mi, navyše, práve vtedy zhasla. Za pár sekúnd mi do tváre mierila hlaveň mojej pušky a predo mnou stál postarší chlapík, oblečený ako bezdomovec, ktorými sme boli vtedy vlastne všetci.

"Ja...." vykoktal som.

"Čo by si si prosil junáčik?" spýtal sa ma starký a bolo počuť, že jeho zuby už nie sú všetky medzi nami.

"Nechcel som...."

"Mám lepšie reflexy ako ty."

To asi všetci, pomyslel som si, ale radšej som nič nepovedal. Prečo práve mňa postretnú takéto zahanbujúce udalosti? Starký mi však nečakane vrátil pušku. Aj s istou dávkou smradu.

"Mal by si si dávať lepší pozor na veci."

"Snažím sa," zamrmlal som.

"Čo tu robíš? Bývaš tu?" opýtal sa ma.

"Také niečo."

"Ja som bývalý učiteľ na tejto škole. Nemám však pocit, že by sa toho veľa zmenilo. Stále to vyzerá, ako keby sa to malo rozpadnúť a stále nič," zasmial sa, pri čom sa skoro zadusil. Stále bola tma a ja som mu veľmi nevidel do tváre. "Prišiel som si len po pár vecí. Ak sa pýtaš, prečo až teraz, tak preto, lebo predtým tu sliedili tie hnusoby," hlasito si odpľul. Dúfal som, že to neschytala moja topánka.

"A kam si idete po veci?"

"No tuto rovno po chodbe, do pavilónu G."

"Ten je zničený."

"To viem, ale bol som tu príliš dlho na to, aby som vedel ako sa tam dostanem."

Iba som mykol plecami, čo nemohol vidieť. Asi sa nechcel veľmi zhovárať, lebo bez rozlúčky odišiel. Spoznal som to podľa menšieho smradu a šuchtania nôh. Váhal som, či ho pozvať do našej malej spoločnosti. Videl som to tak, že by to asi aj tak neprijal. Cítil som z neho autonómnosť (okrem toho smradu, samozrejme).

Na chodbe som počkal ešte hodinu a starký sa neobjavil. Pri mojom schádzaní dole po schodoch, som ale započul jemné šuchotanie nôh. Po službe som sa natiahol a odpočinul si. Keď som sa zobudil, už bol obed a všetci boli niečím zamestnaní. Pri obede som im rozpovedal príhodu so starkým. Vôbec sa nad tým nepozastavili. Náš deň pokračoval ďalej. Takisto aj týždeň. Dni som odrátaval na stene čiarkami, ktoré len pribúdali a nič nové sa nedialo. Začal som behávať. Časom sa mi zlepšil čas, za ktorý som zabehol okolo celej školy. Keď mi to nestačilo, tak som okruh zväčšil aj o FEI-ku, ktorá bola o pár metrov vyššie. Jej budova na tom bola horšie ako naša. Bola obhorená a hniezdilo tam asi tisíc havranov. Bolo ich veľmi veľa. V jedno ráno som vstal skôr a šiel som si zabehať. Dal som si okruh okolo školy a pridal som k nemu aj okruh okolo druhej. Uprostred obhoreniny, ktorá ostala zo školy, sa však niečo hýbalo. Automaticky som klesol na zem a nie veľmi príjemne si ohol ľavú nohu. Bol som ticho a trpel. Vedel som, kto tam je. Alebo presne povedané, ČO.