Ty mi neveríš?

(2. časť príbehu PoTom)


Po chvíľkovej panike som vyštartoval a bežal cez les, cestičku, cestu, až som celý zadychčaný zastal pred budovou, kde som lapal po dychu. Ani som neveril, že som dokázal bežať v kuse. Niežeby som mal zlú kondičku, ale predsa to bol poriadny kus cesty. Zabúchal som na dvere a čakal. Zvnútra mi otvorili a tvárili sa ako keby sa nič nedialo! I keď to nemali odkiaľ vedieť.

"Nejaký si zadychčaný," oslovil ma jeden z vrátnikov, "si tam nejakú stretol?" Začali sa obaja chlapi smiať.

"Nie," odvrkol som a šiel na poschodie za Andreou.

Schody som bral po štyroch. Budova vyzerala už trochu ošarpane. Bola taká aj PredTým a teraz sa to len zhoršovalo. Mala dve poschodia s rovnou strechou, z ktorej nebolo vidieť ďaleko. Všade naokolo boli vyššie budovy. Prečo sme skončili tam, ani neviem. Logicky sme sa mali uchýliť do najvyšších budov. Nejako to vtedy nikto neriešil. Nikto nás až tak neohrozoval, tak sme nemali na to dôvod. Budova sa tiahla dokola. Vytvárala obdĺžnikový veľký plot chrániaci strednú časť s dvorom, ktorý vyzeral dosť spustnuto. Boli na ňom vraky áut, divočiaca tráva a zopár pozostatkov z preliezok pre deti. Trochu sme sa snažili zdomácniť si to tu. Ale s vlastnou pomocou to ide len ťažko a tak sme skončili len pri rozoberaní vrakov, ktoré odnášame postupne.

Na prvom poschodí som zabočil doľava a vošiel do tretích dverí vpravo. Ani som neklopal.

"Andrea!" zvolal som pri prekročení prahu.

Nikde nebolo ani nohy. Prehľadal som jej celý "bytík" a nič. Vybehol som von z dverí a šiel dole na dvor. Ako náhle som vyšiel von, zbadal som ju na opačnom konci dvora. Niečo tam montovala. Rozbehol som sa za ňou.

"Andrea!" kričal som a sotva lapal po dychu, keď som sa pri nej zastavil.

"Čo je?" pokojne zdvihla hlavu od práce.

"Ako čo je?" začudoval som sa. "Práve som bol vonku a....a....videl som tam niečo hrozné," stíšil som hlas, "bol tam nejaký stroj a zabil jednu ženu a...."

"Dominik, upokoj sa," skočila mi do reči.

"Ako upokoj sa?" zvolal som.

"Počúvaš sa vôbec?" spýtala sa ma akoby nič. "Ty si určite zaspal a snívali sa ti divoké sny. Pozri, ešte máš na sebe otlačenú trávu," zasmiala sa.

"Ty mi neveríš," odsekol som a ignoroval fakt, že prekukla môjho šlofíka. Prešiel som si po tvári rukou a zacítil som jemné ryhy na líci. Naozaj som iba spal a všetko sa mi len snívalo?

"Dom, dobre. Tvárme sa, že ti verím, a popíšeš mi to dáko bližšie?" založila si ruky.

"Hm, ani nie. Malo to veľké chápadlo a vydávalo to nejaké zvuky. Nevidel som to, lebo to stálo za stromami."

"Takže tu máme mimozemšťanov?" zalomila rukami.

"Keď to povieš takto, tak to znie divne, priznávam, ale naozaj som to videl," snažil som sa ju presvedčiť.

Usmiala sa a ja som vedel, že mi neverí. Asi ani ja by som neveril, kým by som neuvidel. To je ono! Musím jej dokázať, že som to videl.

"Dokážem ti to," povedal som rozhodne.

"Dom, nemusíš."

"Ale áno, ak sa to sem nedostane skôr, ako sa vrátim, tak ti prinesiem nejaký dôkaz."

"Dom," chytila ma za plece, "tento tvoj výmysel a výlety. Nemyslíš, že by si sa potreboval s niekým porozprávať? Možno...."

"Nie som blázon....moje výlety? Dobre vieš, že chodím poľovať. Nerob zo mňa debila."

"Vidím, že ťa nezastavím, kým nevyvrátiš tieto svoje reči. Príď do zajtra doobeda, okej?"

"Na obed som tu ako na koni," trpko som sa usmial.

Stisla mi plece a venovala sa svojej práci. Opravovala jednu z preliezok, aby sa deti mohli na nej hrať. Je nás tu celkom slušný počet a veľa ľudí tu má svoje ratolesti.

Odchádzal som od nej vyhecovaný. Ona mi neverí a navyše si myslí, že som debil.

"Mimozemšťania," zakašľal Robo a ostatní na dvore sa začali smiať. Asi som nebol dosť potichu, keď som sa zveroval so svojimi objavmi. Všetci ma počuli a teraz si každý z nich myslí, že som blázon. Ale ja im dokážem, že mám pravdu a že je tu niečo, čo nás chce zabiť. Ak ma to samozrejme nepredbehne....