Udomácnenie sa

(9. časť príbehu PoTom)

Možno to znie strelene, ale základňu som navrhol bez rozmýšľania. Kde? Na jednej fakulte. Prírodovedeckej. Ja viem, je to veľmi rozsiahla budova, ale dve krídla sú zničené tou katastrofou a ostatné tri majú len minimálne škody. Možno je tam veľa miesta, ale ostalo aj pár užitočných vecí. Skúmavky naplnené nejakým čudom a tak. Podľa mňa veľmi užitočné a moji kolegovia ma pochválili, že, som vybral veľmi dobre.

Najbližšie dni sme sa snažili zabedniť čo sa dalo, nájsť veci, ktoré by nám pomohli a spraviť si základný tábor. Všetci štyria sme boli unavení. Navyše, každý z nás schytal nočnú službu. Strážili sme vchod, robili obhliadku po stanovisku a zisťovali, či sem chodia nejakí iní ľudia. Nikoho sme nestretli. Ani v budove, ani v okolí. Suroviny sme zháňali ťažšie. Smerom od školy (od centra)stál kedysi obchod, ale už v ňom nebolo veľa jedlých vecí. Nina navrhla hospodáriť. Vlastné dopestované ovocie a zelenina, budú lepšie ako náhradné vitamíny. Pri našom výdaji energie, budeme potrebovať každú správne a kvalitne "vyrobenú" surovinu. Marek si zobral na starosť chemickú oblasť, aby zužitkoval svoje dávne vedomosti a naše objavené látky pochybného charakteru. V škole sa niečo aj pestovalo a chovalo. Niečo z toho sa dalo zachrániť, ale veľa vecí priveľmi zdivočelo. Škoda. Nikdy by ma však nenapadlo, aké má škola zásoby a ešte čoho všetkého. Laco zabezpečoval priestory. Staral sa o zábrany a vyrábal rôzne pasce. Spolu s Marekom vytvorili niekedy naozaj obdivuhodné veci. Až by sa človek čudoval, keďže toho nemali nejako veľa. Ja, ako správny pozorovateľ a prieskumník, som našiel knižnicu nabitú informáciami. Mali sme čo čítať. Po ani nie pár stránkach som to hodil niekam a šiel si po časopis, kde som si mohol prezrieť obrázky.

Mal som službu. Boli sme tu už týždeň. Dnešný večer patril len mne, puške, ktorú som mal zavesenú na chrbte a baterke, ktorá sa tvárila, že každú chvíľu ju to prestane baviť. Prechádzal som sa po chodbe hore dole. Škola je stavaná do štvorca. Náš základný tábor sídlil v pavilóne B1 (pamätná tabuľka prežije všetko) na mínus prvom podlaží. Práve som sa pohyboval na severnej strane. Ešte chvíľu a potom ma čaká obhliadka vyššieho poschodia. Nižšie poschodia sme pravidelne zadebňovali. Pre istotu. Vybehol som po schodoch ladne ako srnka. Moja kondička sa zlepšila a moje bojové ťahy tiež. Medzičasom som mal čas, a aj možnosť trénovať. Radšej si nechcem spomínať, koľko ma to stálo modrín, odrenej kože a stratenej krvi. Na poschodí bolo ticho. Prešiel som rovno do pavilónu B2, kde som to prebehol rýchlo. Nasledoval B1, kde som prezrel aj vyššie poschodie. Mal som už spokojné srdce i dušu. Vstúpil som do pavilónu CH2. Tam som nielen započul, ale i videl a dokonca aj cítil niečo, čo tam nemalo byť.