Zobudenie

(16. časť príbehu PoTom)


"Hm," zamrmlal som. Čo iné som mal povedať, aj tak by mi nerozumeli alebo hej? Červené postavičky sa na mňa stále pozerali a nerobili nič. Bolo mi to podozrivé. Puškou som namieril tesne vedľa jedného z nich a vystrelil. Guľka ho minula. Spozorneli. Aspoň som si to myslel.

Červené postavičky sa mi otočili chrbtom a odkráčali! Oni jednoducho odišli?! Stál som tam s otvorenými ústami. Iných by asi zhltli zaživa, ale mňa len tak odignorujú. Tak to teda nie! Vtedy som asi prestal myslieť, lebo som sa vydal za nimi. Smerovali smerom k lesíku odkiaľ prišli. Mal som byť rád a odísť odtiaľ. Ja som si potreboval zvýšiť ego.

Kričal som za nimi. Nič. Žiadna odozva. Kričal a dostal som sa až do lesa. Avšak zastali a otočili sa smerom ku mne. Zastal som. Pušku som mal v rukách a rýchlo som na nich namieril. Zase sa zasmiali tým svojím divným zvukom. Nechápal som prečo. Pochopil som. Spoza mňa sa vyrojili tie slabozelené príšerky a za nimi stáli tmavozelení. Zistil som to, ako som sa otočil.

Potom som si už nepamätal nič. Absolútne nič.

Zobudil som...skôr pootvoril oči...a zbadal nevládne telá vedľa seba. Bol som v klietke. Mala asi tak tri krát tri metre. Pocítil som pach rozkladajúcich sa tiel. Potom som si uvedomil, že som asi v klietke s mŕtvolami. Rýchlo som sa pozbieral na nohy. Zistil som, že mám poranenú nohu, ruku, bolí ma chrbát a brucho a v hlave mi treští ako po veľkom záťahu. Zachytil som sa tyče a zhlboka dýchal. Aj to bolelo.

Klietka stála v lese s ďalšími klietkami. Všade boli mŕtve telá. Ako to nehorázne zapáchalo. Fuj. Trvalo deň, kým sa niekto ukázal. Prišiel jeden žltý emzák, na ktorého som kričal, čo som vládal. Trvalo mu veľmi dlho, kým ku mne prišiel a zistil, že som nažive. Potom som čakal asi hodinu. Konečne ma dostali von.

Zase som si nepamätal nič.

Zobudil som sa v bielej tunike a priviazaný k nejakej veľkej tyčke. Bol som sám. V malej miesnôstke bola tma. Snažil som sa oslobodiť. Bol z toho iba veľký hukot, na ktorý nikto nereagoval. Potreboval som vodu a jedlo. Nič iné. Iba tú vodu. Ešte raz som zahrmotal o tú tyčku a zanadával si. Pustili sa mi slzy. Neplakal som celú večnosť. A teraz ma zlomili nejaké príšery? Dokelu. Potriasol som hlavou.

Zaspal som. Sadol som si na zem a ruky držal nad hlavou. Ruky mi stŕpli a snažil som sa nájsť časť tyče, ktorá smerovala smerom dole. Pri mojom hľadaní ma vyrušilo otvorenie dverí. Vŕzgali. Srdce sa mi zastavilo. Čakal som na emzáka, ale dnu vošiel človek. A nemal na sebe tuniku. Čo tu ten robil?