Zoznámenie

(3. časť príbehu PoTom)


Noc som strávil v strede mesta, utiahnutý v slepej uličke, chránený z troch strán budovami. Po mojom fiasku s Andreou, som si zbalil pár vecí a odišiel som. Pravda je, že som vlastne nevedel kam ísť. Ako som tak rozmýšľal nad mojimi možnosťami, pričom ich veľa nebolo, som si uvedomil, že nemám potrebnú výbavu. Keď už viem s čím mám dočinenia, tak sa musím na nich prichystať. V strede mesta, kde je koncentrácia obchodov so všetkým, som sa snažil nájsť niečo užitočné. Niečo sa našlo, ale nebolo toho veľa. Obchody sú už dávno povykrádané alebo zničené.

Ráno som precitol celý stuhnutý a premrznutý. V noci bolo určite len niečo nad nulou. Táto noc bola skôr podobná jari ako teplej júnovej noci. Možno preháňam....možno bolo dosť stupňov, ale teplo mi teda ráno nebolo.

Odbalil som si trvanlivé keksy. Chrúmal som ich a zapíjal vodou. Pri tom som rozmýšľal, kde začnem so svojím dokazovaním. Vrátim sa na miesto "činu" a pôjdem po stopách. Mal som začať už včera a nie sa flákať. Andrea mi nakázala byť už na obed späť, ale nie som predsa malé decko!

Ranou rozcvičkou mi bol beh na čistinku, kde som deň predtým zbadal tú obludu. Trocha zadýchaný som sa pobral k stromom, za ktorými sa skrývali. Na zemi bola zaschnutá krv a podupaná zem. Za stromami boli na zemi odtlačky v tvare nohy, ktorá mala podobný obrys ako ľudská. Nevedel som, či má zmysel sledovať stopu. Osud to však vyriešil namiesto mňa.

"Stoj!" počul som za sebou hrubý mužský hlas. "Zdvihni pomaly ruky a otoč sa."

Počúvol som.

"To je len nejaký tulák!" zakričal mohutný chlap, ktorý stál predo mnou. Vzápätí sa z lesa vyrojilo asi osemčlenná skupinka, všetci ozbrojení, ale našťastie na mňa nemierili.

"Kto si?" podišla ku mne dievčina, ktorá mala asi toľko čo ja.

"Dom," odvetil som. "Môžem dať ruky dole?"

"Áno," dovolil mi chlap, ktorý na mňa ešte stále mieril puškou.

"A vy ste kto?" spýtal som sa nasmerujúc otázku na dievčinu.

"Do toho ťa nič," odvrkla mi. "Dôležité je, že sme ti nič nespravili."

"A teraz sa prac," hodil hlavou chlap. "Poďme!" zavelil svojej skupine a postupovali po ceste do lesa.

Chvíľu som tam stála rozmýšľal. Vyzerali ako keby šli tam, kam som mal namierené aj ja. Ísť za nimi? Potom by som nestihol dohodnutý termín s Andreou. Ona mi aj tak neverí a ja som sa pevne rozhodol, že jej, im všetkým dokážem, že nie som blázon.

Vybral som sa za nimi. Postupoval som po stope mimozemšťanov. Pozorne som sledoval stopu, čo vôbec nebolo ťažké. Slnečné lúče sa predierali cez koruny stromov a rozjasňovali udupanú zem podo mnou.

"Prečo ideš za nami?" sčista-jasna sa predo mnou objavila dievčina, s ktorou som sa predtým rozprával.

"A prečo nie?" vyzvedal som.

Zasmiala sa. "Ty vôbec nevieš o čo tu ide."

"Veď práve. Chcel by som."

"Nevieš...."

Zrazu sa k nám spredu veľmi rýchlo približovala skupina.

"Bež!" hučal mohutný chlap.

"Doriti!" zasyčala dievčina a strhla ma mimo cestičku.

Potom sme bežali trochu ďalej, ale stále to stačilo na to, aby sme videli aj ostatných. Stiahla ma na zem a naznačila mi, aby som ani necekol. Bol som ale v strehu. Čakal som, z ktorej strany na mňa niečo vyskočí, ale mali sme šťastie. Boli sme dosť ďaleko, na rozdiel od niektorých.

"Ak ich chceš vidieť, tak tam," ukázala pred nás ani nie desať metrov.

Stálo tam stvorenie vysoké asi dva metre, na dvoch nohách a dosť sa podobalo človeku. Oblečenie na sebe nemalo, ale pokožka bola tmavozelená. Na hlave malo dlhé, dredom podobné vlasy, najskôr porovnateľné s Medúzou. Na druhý pohľad, celkom sympatické stvorenie. Na chrbte malo tulec so šípmi a v ruke luk, ktorý vyzeral o dosť vyspelejšie ako tie naše. Bol som tak sústredený pozorovaním, že som zabudol sa krčiť pri zemi a nevedomky som sa zdvihol, aby som lepšie videl. To som však nemal robiť, pretože sa v tom momente na mňa pozeral jeden pár prenikavých červených očí....