Noc som strávil v strede mesta, utiahnutý v slepej uličke, chránený z troch strán budovami. Po mojom fiasku s Andreou, som si zbalil pár vecí a odišiel som. Pravda je, že som vlastne nevedel kam ísť. Ako som tak rozmýšľal nad mojimi možnosťami, pričom ich veľa nebolo, som si uvedomil, že nemám potrebnú výbavu. Keď už viem s čím mám...

Po chvíľkovej panike som vyštartoval a bežal cez les, cestičku, cestu, až som celý zadychčaný zastal pred budovou, kde som lapal po dychu. Ani som neveril, že som dokázal bežať v kuse. Niežeby som mal zlú kondičku, ale predsa to bol poriadny kus cesty. Zabúchal som na dvere a čakal. Zvnútra mi otvorili a tvárili sa ako keby sa nič...

Je len deväť, ale z práce som tak unavený, že nedokážem byť hore už ani sekundu. Musím ísť spať.