Slnečné lúče stratili na intenzite. Dochádzali nám potraviny a museli sme podniknúť výlet do centra mesta. Blízko nášho úkrytu bol jeden obchod, ale ten zíval prázdnotou.

Ležal som a bol som ticho. Bolo ma počuť predtým, ako som si TO všimol? Keď nie predtým, tak teraz určite. Dychčal som a zatínal zuby. Po pár sekundách som si trúfol dať nohu do normálnejšej polohy. Podarilo sa mi to, bez nejakého väčšieho hluku.

Kde som to skončil? Že som aj cítil? Och, ako odporne to smrdelo! Ako keby sem priviezli kontajner plný odpadu, ktorý je už na pol ceste k rozpadu. Schoval som sa za najbližší roh a zadržal dych. Naozaj sa tam nedalo dýchať.

Možno to znie strelene, ale základňu som navrhol bez rozmýšľania. Kde? Na jednej fakulte. Prírodovedeckej. Ja viem, je to veľmi rozsiahla budova, ale dve krídla sú zničené tou katastrofou a ostatné tri majú len minimálne škody. Možno je tam veľa miesta, ale ostalo aj pár užitočných vecí. Skúmavky naplnené nejakým čudom a tak. Podľa mňa veľmi...

Posledných pár dní bolo bezútešných. S Ninou sme na vlastné oči videli lov na ľudí. Naháňal nás jeden z nich, ale akýmsi zázrakom sme prežili. Po tom incidente sme rýchlo bežali späť na našu "základňu". Zvyšok našej skupiny, Marek a Laco, v pokoji sedeli na stoličkách a hrali karty, ktoré niekde našli. Vbehli sme dnu. Lapali sme dych (a tentoraz...

"Počkaj," kričal som na ňu. Nepočúvala a bežala ďalej. Zastal som. Nevidel som zmysel jej počínania. Čo ak nás zajmú? Čo budeme potom robiť? Nemal som ani najmenšiu chuť stať sa lovnou zverou. Zastala aj Nina. Aj všetci ostatní. Oproti nám, sa z hustej spleti tisov, objavil prístroj, ktorý som videl vtedy na lúke. Na ňom sedel jeden z Nich....

"Nemáš náhodou dávať pozor?" ozvalo sa mi za chrbtom a ja som automaticky siahol na pušku. "To ti nepomôže, stále som rýchlejšia."

Andrea ležala zahalená plachtou na posteli. Odhadoval som, že je nahá, ale nebol som si istý.

"Čo robíš?!" zasyčala dievčina.